aj cez pandémiu, aj teraz ma nikdy nedokázalo tak vydesiť a frustrovať vonkajšie ohrozenie, ako ma vie priviesť na pokraj paniky vedomie, že ma niečo nezmyselne obmedzuje. Viem čeliť strachu z choroby i strachu z vojny. Takéto hrozby ma dokonca vedia nabudiť a paradoxne naplniť adrenalínovou energiou, chuťou konať proti nim, a predstavivosťou, ktorá mi radí, ako konať. V prvých dňoch a mesiacoch pandémie som s vervou robila zásoby všetkého možného, nepoddávala som sa obavám, žila som naplno a vychutnávala som si okamihy žitia dokonca viac ako predtým, lebo som mala podozrenie, že môžu patriť medzi posledné.
Potom nastalo obdobie, keď sa štát rozhodol riešiť pandémiu toľkými a tak často nelogickými obmedzujúcimi opatreniami, že sa v nich nedalo vyznať a rozhodne sa v nich nedal hľadať zmysel. A vtedy ku mne prišla nová emócia: strach z obmedzení, z možného návratu diktatúry, a až paralyzujúca frustrácia z bezmocnosti.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.