my, národ slovenský, pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov, neprekypujeme nejakou prehnanou odvahou a bezbrehým hrdinstvom. Isteže, aj medzi nami sa nájdu ľudia odvážni až hrdinskí, ale väčšina z nás sa s týmito vlastnosťami stretáva akurát tak v kine alebo na Netflixe.

Ale ani národy s dôstojnejšími dejinami a rádovo početnejšími príkladmi odvahy dnes rozhodne netrpia prebytkom tejto vlastnosti. Príčinou je zrejme až príliš pohodlný život, ktorý si už viac ako trištvrte storočia v Európe a Amerike užívame. Dôsledkom je, že keď nejaké skutočné hrdinstvo a sebaobetovanie v našej blízkosti vidíme, často mu poriadne nerozumieme a neveľmi chápeme, kde sa vlastne vzalo. Tak je to aj s Ukrajinou. Tá opakovane zaznávaná krajina sa dnes správa nesmierne odvážne, pričom jej hrdinstvo nie je bezhlavé, ale naopak, veľmi chladnokrvné a mimoriadne účinné. Ako je to možné? 

Nebola táto krajina sedemdesiat rokov súčasťou ríše zla, nebolo jej obyvateľstvo systematicky zadupávané do prachu, nie je to zem presiaknutá krvou? No veď práve to. Je to zem presiaknutá krvou a dnes vydáva svoju úrodu. 

krvavé územie

V roku 2010 vydal americký historik Timothy Snyder knihu Bloodlands (u nás preloženú pod názvom Krvavé územie) venovanú utrpeniu obyvateľov Poľska, Ukrajiny, Bieloruska a pobaltských štátov pod šialeným terorom Hitlerovým a Stalinovým. Napriek pomerne suchému odbornému štýlu je to mimoriadne znepokojujúca kniha. Vezmime si napríklad túto vetu z jej prvej strany: „Uprostred Európy, uprostred 20. storočia, nacistický a sovietsky režim zavraždil približne štrnásť miliónov ľudí.” Po jej prečítaní môže mať čitateľ chvíľku nádej, že výraz „zavraždil” je pre územie postihnuté najstrašnejšou vojnou v histórii príliš expresívny. Lenže ešte v tom istom odseku sa dozvie, že do tohto čísla nie sú započítaní príslušníci ozbrojených síl. Je to štrnásť miliónov civilistov, ktorí boli naozaj zavraždení.

Ako sa z ľudí, ktorí boli desiatky rokov takto zadupávaní do zeme, stal ten hrdý národ, ktorý vidíme dnes?

Tri milióny z týchto štrnástich miliónov boli Ukrajinci, ktorí umreli počas Stalinom nariadeného hladomoru v rokoch 1932 až 1933. Tri milióny smrtí, to je jedna smrť trimiliónykrát. O niektorých týchto smrtiach necháva Snyder prehovoriť dobové svedectvá nájdené v archívoch po páde komunizmu. Po prečítaní jedného odseku s takýmito svedectvami musel jeden z autorov tohto textu prestať tú knihu čítať. A dokázal sa k nej vrátiť až po niekoľkých rokoch. Emocionálne takmer neznesiteľný je však Snyderov text len tam, kde cituje z archívnych materiálov. Inak sú to tie suché vety, ako napríklad: „Priemerná dĺžka života chlapca narodeného na Ukrajine v roku 1933 bola sedem rokov.”

Tieto strašné čísla predstavovali pre Ukrajinu nesmiernu tragédiu, ale nimi sa to nekončí. Každý národ, ktorý prejde niečím takým, je mnohonásobne poznamenaný. Pretože, a nechajme tretíkrát prehovoriť Snydera: „Ako prví umreli slušní ľudia. Umreli tí, ktorí odmietli kradnúť či dať sa na prostitúciu. Umreli tí, ktorí sa s inými podelili o jedlo. Umreli tí, ktorí sa odmietli živiť mŕtvymi telami. Umreli tí, ktorí odmietli zabiť blížneho. Rodičia, ktorí nepodľahli pokušeniu kanibalizmu, umierali skôr ako ich deti.”

Ukrajinci pretrpeli hladomor, ktorý im vedome pripravil Stalin. Do vymretých dedín sa prisťahovalo veľa ruských rodín, čím sa nezanedbateľne zmenila demografická situácia. No Ukrajinci naďalej zostali občanmi druhej kategórie. Počas vojny ich ten istý Stalin posielal neproporčne do prvej línie, takže opäť zomierali v miliónoch. A potom, ďalšie desiatky rokov, znášala Ukrajina sovietsky model spoločnosti, ktorý kántril všetko slobodné a tvorivé a preferoval tupú poslušnosť voči Moskve. Ako sa z ľudí, ktorí boli desiatky rokov takto zadupávaní do zeme, stal ten hrdý národ, ktorý vidíme dnes?

od Oranžovej cez Majdan k dnešku

Nebolo to celkom jednoduché. Keď sa komunizmus zrútil a Sovietsky zväz rozpadol, vnútorne zničená Ukrajina nebola pripravená na slobodu a potrebné zmeny. Nemala na to ani elitu, ani spoločenskú objednávku. Navyše, politický aj ekonomický vplyv Moskvy bol stále obrovský, takže ukrajinské vlády boli často len prevodovými pákami ruských záujmov.

Prvým veľkým pokusom o zmenu bola Oranžová revolúcia a prezident Juščenko – mimochodom, otrávený podobne ako Skripaľ či Litvinenko. Tento pokus však stroskotal na korupcii nových politických elít vrátane Júlie Tymošenkovej. Bolo to nevyužité okno príležitosti. Viacerí pozorovatelia vtedy upozorňovali, že vzhľadom na práve obnovovaný sen Ruska o návrate k impériu sa už toto okno nemusí znovu otvoriť. Aj za toto zlyhanie vtedajšej ukrajinskej elity dnes platí Ukrajina krvou.

URIEL SINAI/GETTY IMAGES30. november 2004 Kyjev, Ukrajina: Tridsať podporovateľov opozičného prezidentského kandidáta Viktora Juščenka stanuje v centre mesta. Juščenko navrhol hlasovať v parlamente o odvolaní prezidenta Janukovyča.

Druhým veľkým pokusom o slobodnú Ukrajinu bol masový pohyb, ktorý dostal meno Majdan. Nová generácia Ukrajincov, ktorá vtedy odmietla prezidenta Janukovyča, jeho odklon od EÚ a príklon k Moskve, sa jasne postavila za slobodu. Tento pokus sa už úplne podobal na rok 1989 u nás, vrátane predstáv o budúcnosti, ale aj sloganov a samotného názvu Revolúcia dôstojnosti. Na Slovensku je dodnes veľa ľudí, ktorí používajú slovo Majdan ako názov pre Amerikou importované zmeny režimov. Ale bolo to inak – Majdan sa stal pre Ukrajinu tým historickým momentom, po ktorom už bolo úplne jasné, kam chce patriť.

Ukrajina dnes ohuruje celý svet odhodlanosťou brániť svoju slobodu a dôstojnosť.

A tak Rusko obsadilo Krym a rozpútalo vojnu v Doneckej a Luhanskej oblasti. Urobilo to práve preto, lebo vedelo, že Ukrajina sa definitívne rozhodla odpútať od Moskvy. Ruským cieľom bolo zabrániť reálnej ukrajinskej samostatnosti a Rusko vedelo, že štát s vojenským konfliktom na svojom území nemá veľkú šancu dostať sa do západných štruktúr.

Dnešná ruská agresia je pokračovaním tohto zámeru. Lenže práve tu sa ukázala odvaha a hrdinstvo ukrajinských ľudí, s akými Rusko, ale ani Západ nepočítali. Po storočí útlaku, po miliónoch a miliónoch obetí aj po opakovaných ukrajinských zlyhaniach sa dala očakávať morálne zdecimovaná spoločnosť bez ochoty a schopnosti vzdorovať presile. Lenže stal sa pravý opak, a práve Ukrajina dnes ohuruje celý svet odhodlanosťou brániť svoju slobodu a dôstojnosť. Tým sa znovu raz ukazuje, že útlak, utrpenie a množstvo obetí nemusia pre národ znamenať úpadok či dokonca zánik. Je to skôr naopak – dlhé a opakované utrpenie zrejme dalo dnešnej Ukrajine obrovskú vnútornú silu, s ktorou si nevie poradiť ani omnoho silnejší agresor z Moskvy.

kde sa to vzalo?

Nebudeme predstierať, že poznáme odpoveď na takto položenú otázku. Domnievame sa však, že to dosť úzko súvisí s tým, kto je človek. A s tým, či je možné ponížiť ľudí až do takej miery, že sa so svojím ponížením vnútorne úplne zmieria. A či im je možné zobrať nielen slobodu, ale aj túžbu po slobode.

Anexia Krymu nebola len obsadením územia. Bol to aj signál vyslaný celému svetu a ten signál hovoril toto: Ukrajina pre nás Rusov neznamená nič. Vôľa Ukrajincov neznamená nič, ich predstavy o vlastnej budúcnosti neznamenajú nič, medzinárodné zmluvy s nimi neznamenajú nič. O celej Ukrajine, o spôsobe jej existencie, ba dokonca o jej existencii či neexistencii rozhodujeme my Rusi.

Ak sa na takýto signál nezareaguje dostatočne razantne, časom takmer určite príde ďalší krok. A keďže sa svet rozhodol reagovať na anexiu Krymu pomerne vlažne, ďalší krok prišiel. Len nepočítal s Ukrajinou.

Ukrajinci si vlažný prístup k anexii Krymu nemohli dovoliť. To by totiž znamenalo zmierenie sa s neuveriteľným ponížením a do budúcnosti aj rezignáciu na vlastnú slobodu. A to, zdá sa, nie je celkom v súlade s ľudskou povahou. Najmä nie s povahou väčšiny príslušníkov národa, ktorý sa v dejinách naučil trpieť.

Bez silnej podpory sveta si Ukrajina nemohla dovoliť bojové ťaženie na okupovaný Krym, a tak robila asi to jediné, čo jej zostávalo. Pripravovala sa na horšie časy – vojensky aj morálne. A pripravila sa vynikajúco.

Všetci si dnes uvedomujeme, že Ukrajina bojuje za celý Západ. Chápeme to najmä tak, že je – z historických a geografických dôvodov – pre nás akýmsi štítom. Lenže ona nebojuje len za Západ. Bojuje za celý svet. Bojuje za človeka, za jeho dôstojnosť a slobodu. A to je ten najdôležitejší zo všetkých bojov. Pretože človek bez dôstojnosti a bez slobody – to je čo?

Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.