je si veľmi dobre vedomý polarizácie demokratických spoločností, extrémnych výziev a radikálnych protestov, ktoré vychádzajú z ich vnútra, a bez ktorých by ruská propaganda nemohla sláviť svoje úspechy.

Akokoľvek vyhodnotíme aktuálny stav, v jednej „položke“ západné demokracie zjavne predstihujú svojich oponentov viac než v čomkoľvek inom: v umení sebabičovania a spochybňovania vlastných základov. Putin a jeho aparát to vedia. A vedia to patrične využiť. Spoja sa pri tom nie len s „populistickou pravicou“, ako to mainstreamové médiá rady jednostranne zdôrazňujú. Spoja sa s kýmkoľvek, a povedia čokoľvek, čo sa dotyčnému zapáči. „Poľeznyje duraki“ majú mnoho tvárí a hovoria rôznymi jazykmi (aj v rôznych verziách ideologického newspeaku); a na ne aj počujú.

Bude to znieť nepríjemne, ale musíme si to priznať: Sama Ukrajina v niečom nemilosrdne odhaľuje slabosti západných demokracií. Obligátne pripomínam, že medzi tieto západné demokracie k dnešnému dňu ešte stále patrí aj Slovensko. O čo ide? Ukázalo sa, že Ukrajinci majú niečo, čo sme my a demokratický Západ niekde v čase stratili – hrdosť na vlastný pôvod, pôdu, jazyk a dejiny, odvahu bojovať so zbraňou v ruke proti presile, znášať obete, nepoddávať sa pochybnostiam chytrákov, ktorí vopred vedia aj za iných, čo sa im vyplatí.

„Nerád by som, aby Ukrajina po všetkom tom utrpení a obetiach nakoniec nebola sklamaná z tej „Európy“, do ktorej sa usiluje vstúpiť. “

Áno, na Ukrajine sa bojuje aj o nás. To sa však často zdôrazňuje až príliš – na úkor plného uvedomenia si, že „Ukrajina“ nie je náš mladší brat, ktorého musíme poučovať o tom, za čo sám bojuje alebo by mal bojovať.