slovensko nemá so spravodlivosťou historicky takmer žiadnu skúsenosť. Keďže tu vždy prevažovalo skôr umenie prežiť ako túžba po dobre fungujúcej spravodlivosti, jej vynucovanie sa vždy dialo ak vôbec, tak nanajvýš jednotlivo. A to na formovanie pamäti národa nestačilo.

Za pomery vo vojnovom slovenskom štáte a deportácie našich židovských a rómskych spoluobčanov pykal Tiso a zopár jeho spolupútnikov, ale mnoho agresívnych ľudákov, gardistov  aj arizátorov ušlo akejkoľvek zodpovednosti.

Za zločiny komunizmu bol odsúdený generál Lorenz, ale len v Prahe a po rozdelení spoločného štátu už na Slovensku trestu unikol. Aj lustračný zákon, ktorý aspoň symbolicky vyraďoval najvyšších komunistov a eštebákov z rozhodujúcich pozícií, bol mečiarovskou garnitúrou ignorovaný. A tak tu v pohode a komforte svojej exkluzívnej vily dožil ešte aj Vasiľ Biľak.

Keď mečiarizmus v roku 1998 prehral, reálne problémy mal len šéf zneužitej tajnej služby Ivan Lexa, no aj ten napokon vyviazol bez vážnejšieho trestu.