vyznamenanie troch ľudí, ktorí boli popravení komunistickým režimom, vyzerá na prvý pohľad v poriadku. Odvahy ísť proti totalite až za hranicu vlastnej obete nebolo na Slovensku nikdy dosť, takže ak sa objavila, je rozumné ju vyzdvihnúť. Tí traja mladí ľudia boli za činnosť proti komunizmu popravení, a to samo osebe je veľmi silná správa.

Lenže dôležitý je aj druhý pohľad. Tunega, Púčik a Tesár boli počas vojnového slovenského štátu veľmi mladí, no boli súčasťou jeho štruktúr. Nie je známe, že by niekomu spôsobili smrť, ale je známe to, že podávali hlásenia o dianí vo svojom okolí. Hovorilo sa tomu hlásky, tvrdšie slovo je udavači.

Ktorý z týchto pohľadov mal pri udeľovaní vyznamenaní prevážiť?

Nie je to ľahká otázka. Každý človek má svoje zlyhania aj svoje zlé obdobia. Na Slovensku máme úctu k Dubčekovi, ktorý v 50. rokoch stúpal v straníckych štruktúrach – teda presne v čase monsterprocesov, kde boli vraždení nevinní ľudia. Úctu máme aj ku Clementisovi či Slánskemu, ktorých popravili ich vlastní súdruhovia, no predtým oni sami asistovali pri marení iných životov. Majú sa o nich učiť naše deti alebo je ich účasť na totalite úplnou diskvalifikáciou?