povedať o slovenskej verejnej debate, že je plytká, je dosť nepresné. Chýbajúca hĺbka totiž nie je ani zďaleka jej hlavným problémom. Oveľa významnejšia je miera absurdity, ktorá chýbajúci rozmer nahradila. Bez hĺbky sa debata stáva povrchnou, ale reč je ešte stále o niečom a možnosť prehĺbenia diskusie ostáva aspoň v princípe otvorená. Absurdná debata je o ničom, sú to len vyprázdnené refrény zložené zo slov zbavených zmyslu. Pokus o prinavrátenie takto zhumpľovanej debaty do ako-tak normálnych koľají sa musí začať obnovením základného zmyslu bežných slov. Napríklad slova rodina.

Vysvetľovanie významu elementárnych slov však so sebou nesie isté riziko. Na čitateľov to môže pôsobiť nemiestne, triviálne, či dokonca urážlivo. Vedomí si tohto rizika, rozhodli sme sa ho podstúpiť. Ak sa totiž slovo rodina čoraz častejšie používa div nie ako budzogáň, asi treba znovu a znovu pripomínať, že skutočný význam tohto slova je iný.

láska

Možno je rozumné začať od toho, čím rodina nie je. Rodina nie je baštou, z posledných síl odolávajúcou náporu barbarov. A nie je to ani partia roztomilých hercov z televíznych reklám. Rodina ako taká vôbec nie je. Nič také neexistuje. Čo existuje, to sú milióny (respektíve miliardy, ak máme na mysli celý svet) rodín, ktoré sa navzájom veľmi líšia.

Mnohé z nich sú tým najkrajším, čo ľudia v živote majú. Rodina je najprirodzenejším naplnením lásky (čo však znamená – keďže skoro všetko má aj svoju odvrátenú tvár – že býva aj formálne spečatenou neláskou alebo nedosiahnuteľným cieľom lásky nenaplnenej). Iné rodiny sú opakovaným celoročným festivalom ľahostajnosti, často prechádzajúcej až do menšej či väčšej nevraživosti. Pretože v niektorých rodinách láska kvitne, zatiaľ čo v iných umiera (a neraz sú to tie isté rodiny, len v rozličných obdobiach). A sú aj rodiny, ktoré sú peklom, väzením s mučiarňou, dennodennou nočnou morou.

Šťastné rodiny vyrastajú z lásky dvoch dospelých ľudí. K tej sa zvykne pridať materinská láska, ktorá dokáže byť ešte silnejšia. A tiež najväčšia láska, akú sme kedy zažili, aj keď si ju už nepamätáme – tá láska, ktorou bábätko miluje mamu. Ale rodina, to nie je len pokojné šťastie, spoločná radosť, vzájomná prajnosť a iné dobré veci. Sú to aj obavy a strachy, sklamania a straty, zrady a odpustenia. Alebo neodpustenia.