autori tohto textu patria ku generácii, ktorá po páde komunizmu vyrastala na rešpektovaní reality. Keď prišli po slobodných voľbách v roku 1990 bolestivé reformy zlyhanej socialistickej ekonomiky, bolo jasné, že dočasný pokles životnej úrovne a špeciálne na Slovensku aj prudký nárast nezamestnanosti nebude možné obísť. Napriek tomu sme argumentovali v prospech obnovenia trhovej ekonomiky, a nie v prospech odborov a exkomunistov, ktorí už vtedy populisticky zneužívali pôrodné ťažkosti slobodnej spoločnosti. Bol to ťažký zápas, ale mal obrovský zmysel, pretože za dva roky od Novembra sa podarilo presadiť všetky základné zmeny na ceste od nefunkčného socializmu k slobodnejšej ekonomike.

Po páde mečiarizmu v roku 1998 sa to zopakovalo. Aj vtedy sme podporovali liberálne ekonomické reformy, hoci bolo jasné, že znovu prídu ťažkosti, keďže rozkradnuté podniky a vytunelované štátne banky boli ťaživým dedičstvom predošlej vlády. Odborári a exkomunisti boli znovu proti zmenám, ale znovu neuspeli, pretože realitu ešte nebolo možné obísť.

Oba spomenuté zápasy stoja za skokom Slovenska medzi ekonomicky najúspešnejšie krajiny bývalého sovietskeho bloku. Oba vyžadovali odvahu, kompetenciu, ale najmä rešpekt k realite, v ktorej sa problémy neobchádzajú a neodkladajú na plecia budúcich generácií, ale riešia. Oba boli bolestivé, ale súčasne liečivé.

Odvtedy sa však čosi dôležité zmenilo. A vôbec nie len na Slovensku. Dnes je to vážny problém celej Európy, a nielen jej. Obávame sa, že sme prestali rešpektovať realitu.

peniaze

Rešpektovanie reality je pritom v prípade peňazí pomerne náročná úloha, pretože peniazom dosť dobre nerozumieme. Súčasťou tohto nedostatočného porozumenia je všeobecne rozšírené presvedčenie, že peniazom rozumie každý – lebo veď predsa každý ich vie používať. Lenže to je asi taká logika, ako tvrdiť, že všetci rozumejú školstvu, pretože všetci chodili do školy.

Vychádzajme teda radšej z toho, že peniazom nerozumejú všetci. A spýtajme sa, či nestačí, aby im rozumeli aspoň niektorí? Napríklad tí, ktorí sa z povahy svojej profesie či funkcie peniazmi denne zaoberajú. Nuž, ani tu asi netreba prepadať prílišnému optimizmu. Ak sa vrátime k príkladu so školstvom a pozrieme sa napríklad na ministrov školstva Slovenskej republiky od jej vzniku až doteraz, dostaneme vcelku realistický obraz o tom, aké porozumenie stačí na riadenie danej veci na celoštátnej úrovni. A ak by príklad nestačil, skúsme zostať pri peniazoch a zobrať do úvahy, ako im rozumie súčasný minister financií.

Ale ak aj vynecháme štátnych úradníkov, nie je tu ešte veľa iných ľudí, ktorí by peniazom mohli a mali rozumieť? Už len z toho dôvodu, že sa nimi denne intenzívne zaoberajú. Je vôbec možné, aby peniazom úplne spoľahlivo nerozumeli bohatí ľudia, bankári alebo ekonómovia? Samozrejme, že je to možné. Rovnako ako je možné, aby podstate tmavej hmoty vo vesmíre nerozumeli ani tí fyzici, ktorí sa nezaoberajú ničím iným, než práve týmto problémom. Ťažké a zložité veci sú jednoducho ťažké, čo je na tom zložité?

„Ochota strpieť následky akejkoľvek krízy mizne, sledujeme už len preteky, komu viac pridať. Žijeme v nastavení, ktoré prestalo rešpektovať realitu.“

Okrem toho, veľmi bohatí ľudia nemusia peniazom až tak dobre rozumieť, pretože peniaze pre nich nie sú tým, čím sú pre väčšinu ľudí. Veľmi bohatí ľudia väčšinou veľmi dobre rozumejú svojmu biznisu, ale peniaze sú pre nich predovšetkým mierou úspechu v tom biznise, nie niečím, za čo by si kupovali veci (minúť zmysluplne veľ-mi veľa peňazí je veľmi náročná úloha, o tom by nám vedeli porozprávať mnohí z nich, od Rockefellerovcov až po Gatesa). My bežní ľudia niekedy hráme spoločenské alebo hazardné hry, v ktorých používame namiesto peňazí žetóny. Pre veľmi boha-tých ľudí to môže byť naopak – peniaze môžu hrať úlohu žetónov, ktorých primárnou úlohou je  informovať o úspechu v hre. Rozumieť potrebujete tej hre, nie žetónom.

Bankári hrajú hru s peniazmi, tí naozaj potrebujú rozumieť aj peniazom. Lenže je celkom dobre možné, že im rozumejú iba do takej miery, do akej rozumejú fyzici tmavej hmote. Ťažké a zložité veci…už sme to spomínali. Keby to bolo inak, zrejme by sme tu nemali viaceré hlboké finančné krízy vrátane tej z roku 2008.

Nuž, a čo ekonómovia? Zdá sa, prinajmenšom pri pohľade zvonku, že súčasná ekonómia je do značnej miery založená na viere, že mať matematický model nejakého javu už znamená mať tento jav vedecky uchopený. Prenesené do fyziky by takýto názor znamenal, že je jedno či staviate lietadlo, počítač alebo jadrovú elektráreň podľa správnej alebo nesprávnej teórie, hlavne aby boli rovnice. Nie je to veľmi rozumný názor.

No dobre, ale ak je teda hlboké porozumenie peniazom naozaj také ťažké, ako môžeme vedieť, čo je a čo nie je v ich prípade rešpektovaním reality? Toto vyzerá ako náročná otázka, ale nie je taká. V niektorých prípadoch je to totiž celkom jednoduché. Ako príklad si zoberme ešte raz fyziku a pre potreby tohto článku vytvorme teóriu, že tmavá hmota vzniká z exhalátov, ktoré ľudstvo vypúšťa do atmosféry. Aj keď nevieme, čo v skutočnosti tvorí tmavú hmotu, vieme povedať, že táto teória je úplne nesprávna, pretože odporuje všetkým experimentálnym dátam, ktoré sa nám o tmavej hmote podarilo získať. 

DANO VESELSKÝ/TASR23. marec 2020 Bratislava: Budova Národnej banky Slovenska so svetelným nápisom Rúško ti pristane. Pandémia spôsobila veľký ekonomický problém a riešením bolo ďalšie zadlženie.

Podstatou uvedeného príkladu bolo nerešpektovanie zložitosti problému a snaha predstierať jeho vyriešenie slaboduchým nezmyslom. Základom takéhoto prístupu je trestuhodný nedostatok pokory. A ako je to s naším prístupom k peniazom? Nie je až tak zjavne slaboduchý, ale je pozoruhodne pyšný. Čiže nebezpečný.

dlhy

V istej miere to ukázala už kríza z roku 2008, keď sa zachraňovali veľké banky a finančné inštitúcie. Heslo „too big to fail”, ktoré vychádzalo z presvedčenia, že keď je nejaká súkromná banka príliš veľká, štát nemôže dovoliť, aby len tak zbankrotovala, možno malo istú logiku. Ale ako vždy išlo o mieru, a tá už bola nezodpovedne prekračovaná.

Potom prišlo kvantitatívne uvoľňovanie, čo bol krycí názov pre tlačenie miliárd a miliárd nekrytých eur a dolárov. Išlo o to, aby sa nahromadené problémy štátov nepreniesli na nič netušiace stámilióny občanov. Ale na koho iného sa mali preniesť, keďže len občania tvoria štáty? 

Nápad bol takýto – usúdilo sa, že lepšie ako bolestivé reformy bude rozriedenie problému a jeho presun do budúcnosti. Mimochodom, to už bolo v priamo rozpore s tým, ako sa v 90. rokoch transformovalo Česko a Slovensko. Americká aj európska centrálna banka vtedy začali vykupovať dlhy problémových štátov či inštitúcií tak, aby riešenie nikoho príliš nezabolelo. Zaznelo dokonca tvrdenie, že ECB to bude robiť neobmedzene. 

Aj toto, samozrejme, malo svoju logiku, keď napríklad drahá záchrana Talianska bola vyvážená zachovaním eura a vlastne aj Európskej únie. Ale tá miera už bola takmer neznesiteľná – štáty si napríklad požičiavali za negatívny úrok, čo znovu oslabovalo európsky rešpekt k ekonomickej realite.

Do toho prišla pandémia. Vtedy sme už boli všetci naučení, že ak príde problém, štát je tu na to, aby nás to nezabolelo. A pandémia bola obrovským problémom, ktorý štáty vyriešili – ďalším zadlžením. Znovu, pomoc najohrozenejším bola, samozrejme, správna, ale miera zadlžovania rozhodne nie.

Toto je kontext, v ktorom dnes žijeme. Na Slovensku nám už nepríde divné, že chceme plošne rozdať viac ako miliardu, naopak, objavuje sa odborárska aj opozičná kritika, že je to málo. Ochota strpieť následky akejkoľvek krízy mizne, sledujeme už len preteky, komu viac pridať. Žijeme v nastavení, ktoré prestalo rešpektovať realitu. A namýšľame si, že peniaze možno natlačiť, dlhy nafúknuť a odložiť. Aký krásny, aký utopický svet.

Dlhoročným inflačným cieľom EÚ boli dve percentá. Bolo za tým okrem iného aj historické nemecké poznanie, že inflácia vyťahuje z národov to najhoršie. Dnes sa odhady inflácie blížia k 10 a neskôr až k 15 percentám. Áno, zhoršila to Putinova agresia na Ukrajine, ale základ bol položený už predtým. Niečo sa s nami stalo.

Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.