ako som získaval viac informácií, uvedomil som si, že zákony zakazujúce potraty neznamenajú ich nevyhnutný koniec. Zameral som preto pozornosť na presadzovanie sociálnych opatrení, ktoré by presvedčili ženy nepodstúpiť interrupciu. Stále som odporcom umelého ukončenia tehotenstva, ale pritom som presvedčený, že rozhodnutie „za život“ má spraviť hlavne matka s otcom. Pre niekoho tento postoj znamená kompromis so zlom, iní hovoria o nenásilnej ceste k dobru. Pro-choice a pro-life hnutia vstupujú do tohto sporu s neveľmi citlivými kampaňami „za“ alebo „proti“. 

Nešetria vzájomnými obvineniami z porušovania ľudských práv. Oba názorové prúdy vzbudzujú inštinktívnu nedôveru tým, ako sa dožadujú absolútnej dominancie svojho postoja. Z ich argumentov cítiť spravidla viac ideológiu než potrebu dialógu o ľudských právach. Dopúšťajú sa argumentačných slabín: „hnutie za život“ rado opomína popri ochrane nenarodeného dieťaťa potrebu integrity tehotnej ženy napríklad pri znásilnení ; zástancovia interrupcií zasa tíchnu pri otázke reálneho začiatku života človeka.