keby sme nevedeli: pokrok je vraj nezastaviteľný, akurát sa mu furt niekto pletie do cesty. Podľa niektorých dnešných predsunutých hliadok pokroku sú to vraj „bieli, heterosexuálni muži“, ale táto „prekážka“ je vraj posledná. (Už zase ďalšia zaručene posledná.) Odtiaľ nie je ďaleko k proklamáciám, že deti sú dnes zásadne chytrejšie než ich rodičia, ktorých by nemali príliš poslúchať, ba že by žiaci mali učiť svojich učiteľov, hoci v temnotách celých doterajších dejín to bolo naopak. Aj tomuto programovému infantilizmu sa dnes hovorí „kritické myslenie“.

„Ale chápte“, namietne dnešný „kritický mysliteľ“: Kto mal pred nami toľko vedeckých informácií a technologických výdobytkov? A všetok ten prístup k informáciám? A zariadeniam, ktorými ten prístup realizujeme? Mali ich azda tí, ktorí kládli ústavné základy modernej demokracie? Mali ich tí, ktorí bojovali za slobodu v druhej svetovej vojne? Bolo tu všetko toto v čase, keď nanovo precitnutí občania búrali železnú oponu? No, tak povedzte, nie sme dnes oveľa chytrejší?  ... (Na tomto mieste si pokrokový kritický mysliteľ víťazoslávne odfúkne a nečakajúc na odpoveď, odíde, ako onehdy major Terazky, aby svoju múdrosť nezištne venoval iným pétepákom, rozumej: iným politicky nevyspelým a nespoľahlivým elementom.)

Nuž, pokiaľ ide o tú železnú oponu, aj tie ostatné víťazstvá slobodnej konštitúcie, nebol to, ako dnes vidíme, jednoznačný výsledok.