v prvom rade, zvrátením verdiktu Roe vs Wade neboli v Amerike zakázané potraty. Stalo sa len to, že potraty prestali byť federálnym ústavným právom, ktoré bolo nadradené nad rozhodnutia jednotlivých štátov Únie. Najvyšší súd USA k tomu uviedol: „Ústava USA nepriznáva právo na umelé prerušenie tehotenstva. Právomoc regulovať umelé prerušenie tehotenstva sa vracia ľuďom a ich voleným zástupcom.“ Po tomto rozhodnutí je teda v rukách Texasu, New Yorku či Kalifornie, ako si upravia interrupcie. Tým sa Amerika posunula na úroveň mnohých európskych štátov vrátane Slovenska, ktoré si interrupcie upravujú demokratickým procesom, kde volič rozhodne o väčšine a tá potom rozhoduje o zákonoch vrátane tých interrupčných. Americký Najvyšší súd teda nevrátil USA „do stredoveku“, ako to občas zaznieva u nás, on len nenašiel oporu pre potrat priamo v ústave – a ak teda niekam USA vrátil, tak skôr k Európe.

Tu, samozrejme, vzniká otázka, prečo potom Najvyšší súd v inom zložení v roku 1973 túto oporu v americkej ústave našiel. Nepekná, no pravdivá odpoveď je, že vtedy aj dnes rozhodlo práve ono zloženie. V zložení z roku 1973 videl súd interrupcie ako súčasť práva na súkromie, hoci ústava to explicitne neobsahuje, v zložení z tohto roku súd právo na interrupcie v ústave nenašiel, hoci tým prelomil 50 rokov trvajúci precedens. Rozdiel je v tom, že kým v roku 1973 mali na Najvyššom súde prevahu liberálnejší sudcovia, v roku 2022 tvoria väčšinu tí konzervatívnejší.

Ale pozor – nie je to tak, že prví či druhí sú slabí v ústavnom práve, a preto rozhodli zle. Obe skupiny tvoria skvelí znalci ústavného práva. Majú len iný pohľad na to, ako sa pozerať na americkú ústavu.