rozhodnutie uviedlo, že v štrnástom dodatku americkej ústavy sa nachádza klauzula, z ktorej sa odvodzuje základné „právo na súkromie“ a toto právo znamená i to, že tehotná žena má právo na ukončenie tehotenstva. Právo na ukončenie tehotenstva Najvyšší súd označil za základné právo, ktoré dostalo federálnu ochranu.

Sudcovský aktivizmus? Právne skratky pri interpretácii ústavy? Takto a ešte všelijako inak znela kritika rozhodnutia najvyšších sudcov. Ozaj nebolo zjavné – a dodnes nie je –, či sa právo ukončiť tehotenstvo dá z americkej ústavy vyvodiť. No zároveň je podľa niektorých právnych prameňov dôležité dodať, že rázne ťaženie proti interrupciám sa v americkom právnom systéme objavilo až v 19. storočí. Dovtedy sa potraty vykonávali nie celkom nezákonne, ale ani nie celkom bežne a mainstreamovo. Dôležitý pojem predstavovalo tzv. quickening, čo boli prvé pohyby plodu v maternici, ktoré žena už cíti. Pred týmto momentom sa interrupcie historicky konali a brali sa nie ako dobro, ale ako jav, ktorý nemožno vykoreniť.

Keď v 19. storočí začala kampaň proti interrupciám, spoločnosť sa tým snažila vyrovnať s filozofickým a morálnym problémom – odkedy je človek človekom, hodným zákonnej ochrany. Zároveň sa intenzívne riešilo, že potraty vykonávali tzv. anjeličkárky, u ktorých ženy nezriedka na následky zákroku zomierali. A týkalo sa to aj žien z tzv. lepšej spoločnosti – aj tie využívali služby anjeličkárok.

Jedna poznámka. Tak ako v mnohých častiach sveta, aj v USA boli komunity, kde sa potraty robili rutinne, a komunity, kde boli odsudzované. Nedá sa povedať, že v konzervatívnych vrstvách boli potraty historicky neprítomné – tu môžeme uviesť príklad zo Slovenska. V knihe Tajní vrahovia, o ktorej sme písali i na stránkach .týždňa, sa dá dočítať, ako v niektorých kalvínskych, inak nábožných južných regiónoch dnešného Slovenska, dlhodobo fungovala spoločenská norma jedno dieťa na manželský pár. Výsledkom bolo mnoho nechcených tehotenstiev a tie ukončovali anjeličkárky, neraz len trochu skúsenejšie susedky alebo samy tehotné ženy drsnými praktikami – a tak sa stávalo, že ženy umierali. Kto sa v takomto prostredí vyslovil proti umelým potratom, vystavil sa pohŕdaniu a útokom – veď predsa tradícia.

„Ako je neľudský totálny zákaz interrupcií, aj na účet životov a zdravia žien, tak je neľudské ich nelimitované vykonávanie. “

No vráťme sa do USA. Rozhodnutie v prípade Roe verzus Wade argumentovalo aj tým, že potraty treba legalizovať, aby sa stav vrátil k pôvodnému, liberálnejšiemu stavu pred 19. storočím. Ďalší argument znel, že ešte v roku 1971 sa dalo k interrupcii v USA na požiadanie dostať v zásade iba v štátoch Aljaška, Kalifornia, Havaj, New York, Washington – a vo Washingtone D. C. Toto bolo pre mnohé ženy prekážkou – vzdialenosť a financie.

Zaujímavou postavou príbehu rozhodnutia Roe verzus Wade bola žena s pseudonymom Jane Roe, žalujúca strana. Šlo o Normu McCorveyovú, ktorá bola tehotná a žiadala súd, aby jej povolil prerušenie tehotenstva v štáte Texas. Mala 21 rokov, predtým porodila už dve deti, prvé jej odobrali, druhé dala na adopciu. McCorveyová pochádzala z rozbitého rodinného prostredia, trpela závislosťami. Zastupovali ju právničky Sarah Weddington a Linda Coffey s tvrdením, že zákony štátu Texas vo veci interrupcií nie sú v súlade s americkou ústavou. Spor skončil na Najvyššom súde a ten dal žalobe Jane Roe – Norme McCorvyeyovej – za pravdu. Norma svoje nechcené dieťa porodila, pretože od prvej žaloby až po finálne rozhodnutie ubehli tri roky. Dcéru, ktorá takto prišla na svet, dala na adopciu.

Pokračovanie príbehu je ako z prazvláštneho filmu. Norma McCorvey sa stala kresťankou, najskôr evanjelikálnou, potom prestúpila na katolícku vieru. A stala sa aj radikálnou aktivistkou za práva nenarodených. V roku 2004 sa pokúsila na Najvyššom súde dosiahnuť zrušenie rozhodnutia Roe verzus Wade – neúspešne. Krátko pred smrťou však vyhlásila, že nikdy nebola proti interrupciám – len si nechávala platiť od pro-life organizácií za šírenie ich agendy. Kde bola pravda, vedela zrejme iba ona. Možno jednoducho menila názory. Čo s tým? Rozhodnutie Najvyššieho súdu síce podnietil jej príbeh, ono sa však opieralo o výklad ústavy, s Normou akoby až nemalo nič spoločné. Norma McCorvey si mohla myslieť čokoľvek v ktoromkoľvek okamihu svojho života; od Najvyššieho súdu sa čakala a čaká právna jasnosť.

jediná nádej

Na záver krátky, no dôležitý dodatok. V niektorých amerických štátoch je interrupčná legislatíva prísnejšia, v iných voľnejšia. V šiestich štátoch USA sa interrupcie vykonávajú bez obmedzenia, čiže aj v neskorých štádiách tehotenstva. Zákon síce zakázal prax tzv. partial birth abortion (ukončenie tehotenstva vyvolaným pôrodom a usmrtením takmer narodeného dieťaťa sčasti mimo maternice), tento zákaz však prišiel až v roku 2003. Dovtedy sa takéto extrémne praktiky vykonávali a asi každý uzná, že sa ťažko obhajujú dobrom. 

Aj keby boli zriedkavé, dehumanizujú spoločnosť. Plus radikalizujú debatu a plodia riziko, že od jedného mantinelu sa prejde k druhému. Nie, niet argumentácie, ktorá by uspokojivo obhájila extrémizmus. Ako je neľudský totálny zákaz interrupcií, aj na účet životov a zdravia žien, tak je neľudské ich nelimitované vykonávanie. Po zrušení Roe verzus Wade zostáva len jedno: dúfať, že americké štáty sa vyhnú prijatiu extrémnych zákonov. Už teraz mám pocit, že budem dúfať márne.ň

Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.