dokonca aj niektorým ľuďom, ktorí sú prívržencami brániacej sa Ukrajiny, to pripadalo akési čudné, až akoby cez čiaru. Ale kde je tá čiara?

Nie, nebudem tu rozoberať trápne narážky Romany Tabák na jej vlastné trápne usmievanie sa do objektívu v múzeu holokaustu. Ale skúsim odpovedať na pár otázok, ktoré fotografia Oleny Zelenskej na obálke (a ďalšie zábery vo vnútri Vogue) vzbudila u netrápnych ľudí.

Chcem uviesť dve veci.

Prvá vec: čítala som v rámci reakcií na sociálnych sieťach i to, že vraj nie je vhodné v čase vojny fotiť sa do Vogue, vraj to pôsobí frivolne. Takto sa pohoršovali ľudia zo skupiny, ktorá vníma Vogue a podobné tlačoviny ako čisto lifestylový, módny, nevážny, ľahký materiál. Skrátka, ako zábavu a rozptýlenie. Ale ono je to dávno inak.