v prvom rade bol za ňou strach. Treba pripomenúť, že okrem strachu Brežneva, Kosygina a ďalších predstaviteľov ZSSR to bol aj strach Ulbrichta, Živkova, Gomulku, Kádára (ten posledný bol po počiatočnom vajataní postavený do pozoru najmä Ulbrichtom). Všetci títo a mnohí ďalší vedeli, čo ohrozuje podstatu komunistického režimu a teda ich vlastné postavenie. To platilo pochopiteľne a predovšetkým pre zástancov „tvrdej línie“ v samotnom Československu, ktorí s neomylným inštinktom vycítili vratkú podmienenosť základov vlastnej moci a hrozbu ich erózie.
To oni sem pozvali okupantov. (Rumunsko, hoci člen Varšavského paktu, sa invázie nezúčastnilo. Nicolae Ceaușescu už v tom čase hľadal vlastnú cestu budovania utópie, no výsledok bol, ako sa čoskoro ukázalo, bez „ľudskej tváre“.)
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.