sťažovať sa na krivdy minulosti, vyhovárať sa na cudziu nadvládu, poukazovať na historické „traumy“ ako ospravedlnenie vlastných zlyhaní, ba zločinov, to všetko sa aj dnes v strednej Európe teší nemalej popularite. Nič z toho však nikdy a z nikoho nevytvorilo sebavedomý národ. Naopak, veľmi dobre sa to znáša s nevoľníckou mentalitou. Skutočné národné sebavedomie sa napája z iných zdrojov.

Pestovanie komplexu ukrivdenosti môže zastierať aj túžbu dopúšťať sa ďalších príkorí na niekom, kto sa v danom okamihu nemôže brániť. Neochotu pozrieť do očí vlastnej minulosti v dobrom aj zlom príliš často sprevádza snaha obviňovať iných. A od obviňovania nemusí byť dlhá cesta k pokusom o zúčtovanie s označeným „nepriateľom“, „škodcom“ alebo „neprispôsobivým“. Nezdravým stavom však nie je len obviňovanie iných. Aj utkvelý komplex vlastnej viny môže byť podozrivý. Sebaobviňovanie, sebapodceňovanie a sebabičovanie môžu fungovať ako zásterka na odmietanie vyvodiť z vlastnej minulosti zmysluplné dôsledky a zmeniť svoj prístup k svetu a životu.