z tej zastávky som vychodil vysokú školu, a stále okolo nej denne chodím. Aj v ten osudný večer. No odvtedy je to už celkom iné miesto. Dýcha smútkom, spomínaním, pripomína pominuteľnosť života, a tiež našu zodpovednosť za ostatných.
To, čo sa tam stalo, je hrozné. Jeden z nás spôsobil piatim ľuďom smrť, ďalším zranenia a ešte ďalším strašný smútok. Nedá sa to odčiniť, napraviť, vrátiť. Toto sú chvíle, keď sa blízki obetí oprávnene pýtajú, prečo je život krutý a ako v ňom majú pokračovať.
„Ak si ale nemá tá tragická udalosť vyberať novú a novú daň, stojí za to pokúsiť sa postaviť sa tomu bodu v nás, ktorý vie všetko urobiť ešte horším. “
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.