všetci máme v sebe svedomie, ktoré nám hovorí, že musíme napadnutému človeku či krajine pomáhať. No súčasne máme aj pud sebazáchovy, ktorý nám hovorí, že ak ide o náš život a život našich detí, takmer všetko iné ide bokom. Tento spor v sebe riešime častejšie, než sa zdá – napríklad, keď vidíme na ulici či v hromadnej doprave agresívneho človeka, alebo keď cítime, že smerovanie nášho štátu či firmy je temné. Zasiahneme proti nebezpečnému človeku, povieme verejne, že nesúhlasíme s ministrom či svojím šéfom, a ohrozíme tým seba? Alebo to kvôli inej časti nás samých prejdeme mlčaním?

Presne tento konflikt v každom z nás zámerne vyvoláva ruský prezident. Plynom a – už druhýkrát – aj hrozbou jadrovými zbraňami. Vsádza, ako každý diktátor, na to horšie v nás. Čo zatiaľ zistil? Nuž, jednak to, že sme boli ochotní pomáhať Ukrajine na jej území napriek obom nástrojom vydierania, a jednak už vidí aj to, že Ukrajina sa nielenže nevzdala, ale že sa úspešne pokúša jeho armádu vytláčať. A tak pozmenil svoju vydieraciu stratégiu – časť napadnutých regiónov Ukrajiny vyhlásil za ruské územie a hovorí nám, že ak toto „jeho“ územie bude chcieť Ukrajina s našou pomocou získať späť, použije všetky dostupné zbrane, lebo už bude brániť Rusko.

strach a odvaha

Jedným zo zdanlivých paradoxov života je, že na prežitie jednotlivca, skupiny či celého druhu sú zvyčajne potrebné dve protichodné vlastnosti: schopnosť zažívať strach a schopnosť preukázať odvahu. Niektorí z nás majú výraznejšie vyvinutú jednu z týchto vlastností, iní tú druhú, ale s výnimkou úplných zbabelcov alebo patologických dobrodruhov ich často používame obidve naraz. Výborne to vystihol George R. R. Martin v prvej kapitole svojej ságy Hra o Ltróny.