triumfálny pochod vedy zbavoval svet jedného tajomstva za druhým a postupne ich nahrádzal prekvapujúco hlbokým pochopením. Dnes pomerne detailne rozumieme veciam takým malým, ako je atóm, takým veľkým, ako je vesmír, a takým zložitým, ako je ľudský mozog. Dôsledky sú jednak praktické a jednak filozofické, ba priam teologické. 

Je to, čo človek prežíva, čo si myslí, čo cíti, po čom túži, dané jeho mozgom alebo sú to vlastnosti či prejavy niečoho menej hmatateľného? Starí Gréci považovali emócie a myšlienky za stavy duše, mozog s tým nemal veľa spoločného – Aristoteles dokonca považoval mozog len za akýsi chladič krvi, ktorého úlohou bolo zabrániť prehrievaniu srdca. Kresťanstvo prebralo z antiky predstavu nehmotnej duše, ale úloha mozgu v psychických javoch začínala byť v priebehu storočí čoraz zjavnejšia. Výsledky výskumu nakoniec dušu z vedeckého uvažovania o psychických javoch v podstate úplne vytlačili. Nie tým, že by dokázali jej neexistenciu. Tým, že nepotrebovali jej existenciu.