podobné výlety za opojením nemusia mať vždy až tak veselý priebeh a najmä nie veselý koniec. Ani vtedy, keď ich nechápeme doslovne, ale ako metaforu. Môžu byť totiž podobenstvom aj niečoho horšieho.

Nepripadá vám dnešný stav našej spoločnosti, či aspoň jej rozsiahlych častí, podobný stavu tých dvoch „potrundžených“? Možno to boli milí chlapci, ale ktovie, čo sa z nich stane, až sa pobijú o to, či je správne to, čo je „vpravo“, alebo to, čo je „vľavo“, ktorá strana má pravdu, kto stojí neprávom napravo alebo právom naľavo, a kto tu čo predstiera?

Ešte väčšia sranda nastáva vtedy, keď sa tí rozhádaní začnú vo svojom stave intoxikácie navzájom tak podobať, až vskutku splynú – v tých prejavoch spodných vrstiev animálnej prirodzenosti, ktorú máme všetci spoločnú. Keď si chcete byť naozaj rovní, najistejšie je spustiť sa na úroveň čo najnižšiu, ale najviac stabilnú. Kto sa váľa s držkou v zemi, nemôže spadnúť. A keď sa v zápase každý za svoju svätú kauzu do seba navzájom zakliesnime, budeme možno raz aj jednotní. Rozumej: potom nám už bude všetko jedno. Láska alebo nenávisť, čo tam po tom! Budeme predsa na nerozoznanie. 

Aj preto sa hovorí, že „názor je ako diera v..., má ho každý“. Ale s akým pátosom dokážeme o tých svojich názoroch prednášať! Aké vznešené tváre pri tom vieme strúhať!