Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Máme slobodu s nervovými otrasmi

.tomáš Zálešák .názory

Samozrejme, že 17. novembrom to neskončilo. Ani v roku 1989, ani tým dnešným. Aj blesky „z jasného neba“ majú svoj pôvod. To platí aj pre zmeny politických režimov. A nejde len o ich prehistóriu, ale aj o ich pokračovanie.

Tomáš Zálešák

normalizačný režim v ČSSR sa v istých chvíľach mohol zdať pevnejší, než s ním spriaznené režimy u susedov – Poľska a Maďarska, ba dokonca aj ten rigidný východonemecký režim púšťal opraty z rúk, až to vyústilo do pádu Múru. V Československu začala akútna fáza likvidácie normalizačného režimu pomerne neskoro, prebiehala však rýchlejšie. Najmä v porovnaní s Poľskom vyzerala akosi „časovo kontrahovaná“. A ľahšia. V tom môže byť istá zákonitosť: príklady predchádzajúcich zmien priťahujú a môžu slúžiť ako zdroj skúseností. Aj v našom prípade však treba revolúciu v osemdesiatom deviatom zasadiť do kontextu.

Bol tu napr. rok 1968, ktorý síce skoncoval s ilúziami o reformovateľnosti režimu, zároveň však spečatil jeho kompromitáciu. Bolo tu množstvo procesov a udalostí pod povrchom zdanlivo nehybnej spoločnosti. Keď oficiálna moc začala priznávať skutočné problémy (hoci sa tvárila, akoby o nich vedela vždy alebo na ne prišla ako prvá), bol to príznak jej konca. Pravda, vtedy ešte nikto nemohol s istotou vedieť, tobôž exaktne vypočítať, ako to všetko dopadne. Predstavitelia tvrdej línie sa zjavne pokúšali mobilizovať, a čo sa dalo očakávať bezprostredne, boli skôr represálie proti rôzne vytipovaným skupinám „podvratných živlov“.

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite