už Bratislava nahlas sumarizovala problémy, ktoré robili zo socialistického zdravotníctva zle fungujúci systém. Nedostatok lôžok, techniky a kvalitných liekov. Preťaženosť ambulantných lekárov na poliklinikách, veľká fluktuácia a slabá starostlivosť realizovaná lekármi prvého kontaktu. 

Keď sa pozrieme na systém zdravotnej starostlivosti, sú, pochopiteľne, viditeľné zásadné zmeny. Ale aj niektoré problémy, ktoré v zdraví prežili v slovenskom zdravotníctve až dodnes.

zadarmo

Jedným z hlavných mýtov, ktoré prežívajú v mysli slovenských pacientov, je ten o bezplatnosti zdravotníctva. Mýtus do systému fungovania zdravotníctva zaviedli komunisti po roku 1948. Dokonca sa v roku 1978 Rudé právo chválilo tým, že Československo zaviedlo ako prvý štát na svete úhradu všetkých nákladov spojených so zdravotnou starostlivosťou štátom. Pritom niektoré iniciatívy, ako boj s tuberkulózou či pohlavnými chorobami, boli isto chvályhodné. Lenže systém, ktorý bol prakticky kompletne financovaný zo štátneho rozpočtu, bol významne závislý na dostatku prostriedkov tohto rozpočtu. Tak ako v mnohých iných oblastiach sa hospodárska sila prvej Československej republiky postupne vyčerpávala. Prvú a zásadnú ranu jej, samozrejme, zasadilo kompletné znárodnenie. 

Napriek tomu trvalo vyše tridsať rokov, kým sa aj v zdravotníctve začal prejavovať investičný dlh a súčasne aj nedostatok financií na kvalitnú prevádzku systému – lieky, zdravotnícke pomôcky, implantáty a podobne. Štát štyridsať rokov tlačil do hláv občanov, že zdravotníctvo je bezplatné a pre všetkých rovnako dostupné. Občania, pochopiteľne, vedeli, že je to propaganda. Každý, kto sa nechcene stal účastníkom systému, vedel, že bez kontaktov a úplatkov môže na „bezplatnosť“ systému doplatiť zdravím alebo aj životom. Je známe, že niektoré výkony, lieky a pomôcky neboli od určitého veku bez korupcie dostupné.