nijako som sa pri jej sledovaní nedokázala zbaviť dojmu, že tá pompa bola zaplatená ozaj pridraho: krvou. Mrazilo ma, keď slovenskí komentátori zdôrazňovali, za akú krátku dobu „ikonický štadión“, kde sa slávnostné uzavretie šampionátu odohrávalo, vyrástol, a keď nadšene zdôrazňovali, že v čase, keď FIFA pririekla šampionát Kataru, ešte nič také – ani štadión, ani okolité mesto – nestálo. Verím, že niektorým budovateľsky naladeným divákom pri obrazovkách azda i slza vyhŕkla a srdce zahralo etudu na tému úchvatnej efektívnosti autoritárskych režimov.

Možno keby sa hneď v ten večer bol robil na Slovensku prieskum, akú formu vlády našinci uprednostňujú, k bežnému dopytu po silnej ruke by pribudlo ešte nemálo percentuálnych bodov. Lenže autoritárske režimy majú aj svoje nepekné dôsledky, akurát skoro každý ich obdivovateľ je presvedčený, že na neho a jeho blízkych by nedopadli.