muselo to byť zrejmé už onehdy pri páde vlády Ivety Radičovej. Ba ešte skôr, od samého začiatku nástupu novej vládnej koalície v roku 2010, ktorú Fico promptne nazval „zlepencom“, a tento zlepenec sa rovnako promptne poponáhľal dať mu za pravdu. Po politickej prezieravosti a elementárnej schopnosti vzájomnej komunikácie zlyhal aj samotný pud sebazáchovy (v politickom slova zmysle, pravda). Neaktivovala ho ani istá perspektíva Ficovho triumfálneho návratu.

Politici vládnej koalície síce Fica kreslili ako pôvodcu všetkého zla vo vesmíre. V kľúčových okamihoch sa však nevedeli rozhodnúť, či je ich hlavným nepriateľom Fico, Európska únia (euroval), alebo vlastná premiérka. A tak vyhral Fico, ktorý sa pri sledovaní všetkého toho klbčenia na opačnej strane uličky musel dobre baviť. Je ľahké vyzerať ako génius, ak máte dostatočne stupídnych oponentov.

Tú históriu zhruba poznáme. Nemienim tu vyťahovať jednotlivé kopance a fauly ani sa hádať o detailoch rokovaní, ani o podiele viny konkrétnych osôb na výsledku. Kto chce, môže si základné fakty vyhľadať na webe.