tak ako to, povie zase skeptik, že teraz Rusmi prepadnutí Ukrajinci žiadajú o stíhačky a tanky? Ak by stačili slová, načo by im boli zbrane? Na to je jednoduchá odpoveď. Keby sme boli včas vybojovali vojnu slov, nemuselo dôjsť na vojnu zbraní. Keby sme boli – aj my na Slovensku – včas reagovali na ruskú hybridnú vojnu, keby sme neboli dopustili, aby Západ nebol oslabil vlastnú obranyschopnosť a najmä vlastnú schopnosť odstrašiť Rusko, nebolo by došlo k tejto agresii. Stačilo pomerne málo: nikdy neveriť Rusku. Jeho slovám a predstieraniu.

Áno, pamätám si obdobie na konci studenej vojny, keď to vyzeralo, že Rusi chcú žiť normálny život v normálnej krajine. A ešte istý čas v období deväťdesiatych rokov sa zdalo, že je to tak. Už vtedy ma však trápilo zlé tušenie, že Rusko nehrozí iba preto, lebo je oslabené, a teda len čo naberie trochu sily, znovu začne byť hrozbou svetu. To tušenie ma trápilo preto, lebo ako keby vylučovalo možnosť, že môže existovať silné, ekonomicky stabilné Rusko, ktoré nie je hrozbou. A človek predsa nemôže želať iným ľudským bytostiam dlhodobú biedu, či áno? A tak som aj ja toto tušenie potlačila a držala som palce Rusom pri ekonomickej transformácii, hoci prebiehala šialene a bohatli z nej očividne najmä tí previazaní s ruským štátom.

„Ak na silu slov zabudneme, opäť bude všetko závisieť od sily zbraní.“

Napokon aj táto transformácia veľkú časť Rusov utvrdila v presvedčení, že sloboda nie je pre nich, pretože im neprináša dostatočné benefity.