vážená porota Ceny Dominika Tatarku, vážení hostia, Erik.

Keď som v roku 1991 zmenil profesiu a začal som písať do Lidových novín, okrem pocitu nezaslúženého privilégia som cítil ešte to, že Slovensko sa uberá nebezpečným smerom. O 32 rokov, teda dnes, som na tom úplne rovnako – s Cenou Dominika Tatarku, aj s pocitom z vlastnej krajiny. 

Tak ako v roku 1991, aj teraz sa blížia voľby, ktoré nemajú ako dopadnúť dobre. A to dokonca ani vtedy, ak by sa nevrátil unesený štát. Dianie za posledné tri roky to o nás odhalilo.

Vyzerá to beznádejne. Ale nie je to beznádejné.

Dominka Tatarku som nikdy nestretol. Jeho tvár poznám len zo starších filmových dokumentov a potom z neskorších disidentských fotografií. Práve jeho meniaca sa tvár ale prezrádza takmer všetko – hlbšie pred rokom 1968 pôsobil na záberoch ako „režimný“ intelektuál, jeho tvár počas normalizácie bola naopak zachytená ako úplne slobodná.

Čím to bolo? Čím sa stal slobodným človekom?

Keď som začal pracovať v Slobodnej Európe, spriatelil som sa s Agnešou Kalinovou. Vtedy prišlo do slovenskej redakcie v Mníchove viacero mladých redaktorov, a ona bola našou veľkou kamarátkou a pomocníčkou. Mňa osobne voviedla do vysokej kultúry, nemeckých múzeí, bavorských zámkov, československého exilu, rakúskych svahov a aj Oktoberfestu.