okrem plazivo postupujúcej inflácie sa v poslednom čase dejú aj prudké zmeny vo forme pádu veľkých bánk. Minulý týždeň to bola Silicon Valley Bank, tento týždeň Credit Suisse. Máme sa obávať ďalších kolapsov? Ide len o ojedinelé prípady, alebo vidíme začiatok domino efektu? A ako to pocítia naše peňaženky?

Odpovede na podobné otázky očakávame od ekonómov. A aj sa tých odpovedí od nich dočkáme, akurát, že nie vždy sú zrozumiteľné. Často dokonca akoby platila akási zvláštna nepriama úmernosť, že čím sú tie odpovede učenejšie, tým menej sú zrozumiteľné. Prečo je to tak?

sú detaily od diabla?

Vysvetlenia môžu byť v zásade dve. Podľa jedného vie ekonómia spoľahlivo vysvetliť skoro všetko, ale ide o zložitú vedu, ktorej sa nedá rozumieť bez mnohoročného štúdia. Podľa tohto vysvetlenia je ekonómia niečo ako kvantová teória, ktorej explanačný potenciál je obrovský, ale len málokomu dostupný. Druhé vysvetlenie častej nezrozumiteľnosti odborných ekonomických vysvetlení je presne opačné. Podľa tohto vysvetlenia sú v ekonómii naozaj spoľahlivé len niektoré pomerne všeobecné a v zásade nie veľmi komplikované tvrdenia. Spoľahlivé detailné predpovede (a často aj spätné vysvetlenia) nie sú možné preto, lebo veľa relevantných skutočností sa jednoducho nedá zobrať do úvahy. A ak neberiete do úvahy všetky relevantné skutočnosti, ťažko môžete dostať spoľahlivé predpovede či vysvetlenia.

Zaujímavé pritom je, že niekedy môžeme dospieť v rámci týchto dvoch veľmi roz-dielnych pohľadov na ekonómiu k úplne rovnakým výsledkom. Vezmime si ako príklad otázku, či treba po páde dvoch veľkých bánk podliehať obavám a vybrať si svoje úspory. Určite je možné dočítať sa v mnohých fundovaných článkoch všelijaké dôvody, prečo kolaps Silicon Valley Bank nepredstavuje pre nás nijaký dôvod na paniku, a prečo ani po kolapse Credit Suisse netreba hneď utekať do svojej banky. Lenže na to, aby človek vedel predpovedať, že presne toto budú odporúčania väčšiny článkov, netreba mať titul PhD z ekonómie. Nikto príčetný by predsa nemal vyvolávať paniku a run (beh) na banky. Kým panika neprepukne, je dosť nezodpovedné nabádať k nej.

Na druhej strane, nemenej zaujímavým faktom je, že aj v rámci ekonómie, ktorá je považovaná za pomerne spoľahlivú vedu, sa dá dospieť k celkom protichodným výsledkom (čo sa teda vo fyzike nestáva). V rozhovore s Jurajom Karpišom v rámci tejto témy sa napríklad môžeme dočítať, že zatiaľ čo on predpovedal v roku 2021 vysokú infláciu, Európska centrálna banka sa pripravovala na defláciu. Netrafiť presné číslo, to sa môže stať, ale netrafiť znamienko, to je predsa len trošku silná káva.

Ako je možné, že dochádza až k takýmto omylom? V ďalšom článku tejto témy sa môžeme dočítať o zrode amerických štátnych dlhopisov a o tom, akú úlohu pri ich úspechu hrala dôvera ľudí, ktorá sa nedala dopredu odhadnúť. To sú presne tie relevantné skutočnosti, ktoré často nepoznáme, a pritom sú pre výsledok úplne kľúčové. 

„Svet dnešnej politickej diskusie sa už úplne zredukoval na súťaž o to, kto viac pomôže ľuďom.“

Mimochodom, dôvera ľudí v ničím nekryté peniaze je základným prvkom umožňujúcim vyrábať tieto peniaze zdanlivo takmer bez obmedzení. V skutočnosti sa to však celkom bez obmedzení robiť nedá, pretože to skôr či neskôr zatrasie práve tou dôverou. Kedy a ako k tomu dôjde, to sa veľmi ťažko odhaduje. Že k tomu raz dôjde, na to si môžete pokojne staviť. 

Skúsme teda na chvíľu neveriť príliš optimistickému pohľadu na ekonómiu a pokúsme sa v rámci opatrnejšieho prístupu k tejto vede pochopiť dnešnú infláciu bez veľkých detailov – ako jednoduchý dôsledok zjavných skutočností. Ak sa nebudeme snažiť porozumieť všetkému, ale len základnému trendu, možno sa nám môže podariť aspoň do určitej miery pochopiť príčiny dnešnej inflácie, a to aj bez formálneho ekonomického vzdelania.

pandémia, vojna a naše nároky

Všeličo je v ekonomike nepredvídateľné a komplexné, ale základné zákonitosti sa veľmi nemenia. Ak by sme napríklad zvýšili firemné dane na sto percent, zničili by sme motiváciu ľudí podnikať, pretože by sme im znemožnili dosahovať zisk. A podobne je to s peniazmi – ak je ich v obehu stále viac, pričom tovaru nepribúda, nevyhnutne dôjde k zvyšovaniu cien. Je toto prípad dnešnej inflácie?

Takmer každý európsky politik dnes hovorí, že za súčasnú infláciu môže tak trochu pandémia a ešte oveľa viac Putinova agresívna vojna. Zdá sa to ako rozumné tvrdenie – počas pandémie bolo potrebné zo štátnych rozpočtov zachraňovať firmy a ľudí a následná Putinova vojna spôsobila taký rast cien energií, že sa to nemohlo neprejaviť na cenách takmer všetkého. 

Ale je to naozaj tak? Naozaj bola dnešná inflácia neodvratná?

Odpoveď na túto základnú otázku závisí len od toho, ako sa pozrieme na naše nároky. Ak si nárokujeme taký svet, v ktorom ani počas kríz nesmieme žiť krízovo, potom bola súčasná inflácia nevyhnutná. Ak, naopak, uznávame, že počas kríz bude náš život ťažší a sme pripravení to znášať, potom tu súčasná miera inflácie vôbec nemusela byť.

JAKUB KOTIAN/TASR21. apríl 2022, Bratislava: Premiér Eduard Heger a minister financií Igor Matovič pri predstavovaní neadresnej finančnej pomoci, čiže ďalšieho proinflačného opatrenia.

Ešte začiatkom 90. rokov, tesne po páde komunizmu, sme v tejto časti sveta chápali, že prechod od krachujúceho socializmu k slobodnej spoločnosti nás nevyhnutne za-bolí. Bola to ale kríza, ktorú sme boli kvôli lepšej budúcnosti ochotní pretrpieť. V Československu sa tomu hovorilo radikálna transformácia a dočasné uťahovanie opaskov, v Poľsku išlo o Balcerowiczovu reformu a neskôr v Maďarsku o Bokrosov balíček. Vo všetkých troch prípadoch politici presvedčili verejnosť, že neexistuje ľahká cesta dobiehania vyspelého Západu a že ak po nej máme aspoň vykročiť, musíme sa uskromniť.

Dnes žijeme v celkom inom mentálnom svete. Keď prišla kríza veľkých svetových bánk v roku 2008, povedali sme, že sú príliš veľké na to, aby mohli skrachovať. Keď sa neskôr ukázalo, že európske štáty majú príliš veľké deficity, povedali sme, že budú zachránené tlačením peňazí, a zabalili sme to do kvantitatívneho uvoľňovania. Keď ešte neskôr prišla pandémia, povedali sme, že veľké firmy aj jednotlivé rodiny treba znovu zachrániť aj za cenu štátnych deficitov. Vtedy vznikol aj celoeurópsky Plán obnovy, tvorený astronomickou sumou peňazí, ktoré mali pomôcť štátom k novému rozvoju. A keď prišla Putinova vojna a rast cien energií, povedali sme, že ceny treba stropovať, domácnosti dotovať a ľudí všemožne chrániť. Znovu aj za cenu štátnych deficitov.

Nedá sa asi tvrdiť, že každé z týchto riešení bolo úplne chybné. Ale isto sa dá tvrdiť, že všetky dokopy vytvorili trpký inflačný kokteil, ktorý dnes nechtiac pijeme. 

Súčasný svet Západu – aj Slovenska – je svetom nárokov, ktoré musia byť uspokojené aj za cenu nekrytých peňazí a dlhov. Už neuznávame, že kríza znamená dočasné uťahovanie opaskov, už chceme aj počas kríz žiť rovnako ako pred nimi. Túto paradigmatickú zmenu nášho správania dotiahla do dokonalosti nedávna verejnoprávna diskusia – moderátor v nej celkom vážne povedal, že ľudia napriek dávkam a balíčkom pomoci necítia, že by sa mali lepšie ako predtým. Toto je dnešok – počas krízy sa chceme mať lepšie ako pred ňou. 

A politici na to počujú – svet dnešnej politickej diskusie sa už úplne zredukoval na súťaž o to, kto viac „pomôže ľuďom”. Vždy je, samozrejme, ľahšie rozdávať a zvyšovať deficity, než škrtať a robiť dočasne bolestivé reformy. Lenže dnešný pokrivený svet, ktorý je odpoveďou na naše nerealistické nároky, už tvrdo narazil – práve on je jedným z kľúčových dôvodov súčasnej inflácie, ktorá práve naše nároky rozmetá na prach. Lebo ak sme sa v posledných krízach chceli vyhnúť okamžitému bolestivému zákroku, dnes nám inflácia nenávratne berie z úspor aj výplat takú veľkú časť ich hodnoty, akú by nám úsporné balíčky nikdy nevzali.

Súčasnou infláciou sa sami výrazne ochudobňujeme, pretože sme prestali uznávať, že v krízach sa treba uskromniť. Hádam to teraz spoločne pochopíme.

Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.