skúsenosť Slovenska s ľavicou po roku 1989 je tristná. Najskôr ju reprezentovali bývalí komunisti pod značkou SDĽ, a tí kontinuálne brzdili všetky potrebné zmeny. Robili to bezprostredne po roku 1989, keď Československo obnovovalo spravodlivosť, ľudské práva a slobodný trh, ale robili to aj ako súčasť vlády po roku 1998, keď sa Slovensko zbavovalo mečiarizmu. Weissova SDĽ vsádzala na sentiment časti verejnosti za komunistickou minulosťou a takmer nikdy nehľadela na záujem celku. Všetky kľúčové zmeny, ktoré sa tu od roku 1989 podarili, sa preto udiali napriek, nie vďaka slovenskej ľavici.

Keď sa potenciál SDĽ vyčerpal, ovládol priestor naľavo od stredu Smer – po istom vykalkulovanom koketovaní s blairovskou treťou cestou. A znovu z toho nebola konštruktívna ľavica, ale len cesta k moci a peniazom. Smer úplne zdiskreditoval pojmy ako sociálne cítenie či chudoba. Tento druhý slovenský pokus o čosi ľavicové sa napokon skončil uneseným štátom a potom dvoma vykalkulovanými krokmi – odchodom Smeru k extrému a vznikom Hlasu.