bol to Francis Fukuyama, kto najskôr v slávnej eseji o konci dejín z leta 1989 a trochu neskôr v populárnej knihe skonštatoval, že výhra slobody a demokratického kapitalizmu nad krvavou komunistickou utópiou nebola náhodná. Podľa Fukuyamu išlo o dôsledok jasnej prevahy modernej vedy, poznania a slobody, z ktorých vyrástla trhová ekonomika a demokracia. A voči nim už nemala ako vzniknúť príťažlivá alternatíva.

Práve alternatívny výklad vtedajšej reality však v roku 1993 predostrel Samuel Huntington. Pre časopis Foreign Affairs napísal esej Stret civilizácií (neskôr vyšla rovnomenná kniha), v ktorej argumentoval, že svetové súperenie a konflikty nepôjdu po osi ekonomiky či demokracie, ako to bolo v spore slobodného sveta s komunizmom, ale po civilizačných osiach. Podľa Huntingtona v dnešnom svete existuje viacero civilizačných celkov (západný, pravoslávny, islamský, čínsky, hinduistický a ďalšie), ktoré prechádzajú zmenami – niektoré rastú, iné upadajú, pričom súperia medzi sebou o prežitie či dominanciu. Toto malo byť podľa Huntingtona rozhodujúce ihrisko a rámec toho, čo nazývame dejinami.

odpoveď času a bilancia slobody 

Ako na polemiku Fukuyamu s Huntingtonom odpovedal čas? V roku 2023 sa zdá, že bližšie k pravde mal celkom jasne pán Huntington. Svet zažil nárast islamského fundamentalizmu s masívnym útokom na USA v roku 2001, posilnená Čína ašpiruje na postavenie kľúčovej veľmoci, oslabené Rusko sa z frustrácie vrátilo k sféram vplyvu a napadlo Ukrajinu.