ukončenie druhej svetovej vojny muselo byť pre populácie, ktoré postihla, ozaj sviatkom. To, že sa už – oficiálne – nebude bojovať, že konečne nastane pokoj zbraní a azda aj povojnová obnova, musela byť obrovská úľava. Ale smútok z množstva zmarených životov zostával. Zostávala aj neistota, či po rokoch deštrukcie práv ľudí nastane naozaj ich renesancia.
A ona v mnohom nenastala. Židia vracajúci sa z koncentračných táborov – tí nemnohí, ktorí prežili – nenachádzali priaznivé prostredie, ale odpor, pretože arizátori nechceli prísť o majetok, ktorý, ako dúfali, už nemal majiteľov.
Po vojne tiež nastali násilné odsuny obyvateľov z pohraničia, neľudské vyháňanie a aj vraždenie menšinových Nemcov – z územia Česka, z územia Slovenska. Princíp kolektívnej viny dopadol na hlavy všetkých: aj tých, ktorí s nacizmom nekolaborovali, aj tých, ktorí proti nemu bojovali.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.