niežeby sa nám nepodarili aj dobré veci. A nebolo ich ani tak málo. Dodnes však cítim také zvláštne chvenie, keď sa z nábrežia Vltavy dívam na Pražský hrad a vnímam s nostalgiou jeho nádhernú siluetu. Už nie je môj. Je ich.
Nie, našim susedom nezávidím ani ten hrad, ani lepšie platy, ani lepšie nemocnice, ani viac diaľnic a dokonca im doprajem aj športové víťazstvá. Je toho mnoho, v čom sú lepší, to si treba priznať. Už ich nedobiehame. Naopak, už sa nám vzďaľujú.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.