je zaujímavé, ako sa terminológia sporu „Západ a tí druhí“ stala súčasťou nášho bežného verejného jazyka. Nedržia sa jej len tí, ktorí (ako autor tohto textu) nechcú, aby sa do našej krajiny vrátil ruský spôsob vládnutia. Podobný slovník používajú aj tí, ktorí po tom túžia (hoci predmet ich túžby je naskrze vyfantazírovaný). Aj tí, ktorí snívajú, že by Slovensko malo byť „mostom“ medzi Západom a Východom.

naša neskromná provinčnosť

Nie, nie je nič zlé na prianí mať mier vo svete, v Európe aj u seba samých. Menej bezúhonné sú však predstavy o tom, že mier sa dá dosiahnuť podkladaním sa agresorom a tyranom či kompromismi v princípoch zakladajúcich samu možnosť občianskych práv a slobôd; tu trocha demokracie, tam trocha autokracie, tu trocha slobody, tam trocha nevoľníctva, tu trocha občianskej odvahy, tam trocha nevoľníckej servility, hlavne aby v tej čalamáde bolo zo všetkého niečo, a potom: chlapi, dobre bude! Alebo (ako to pred časom vyjadril Peter Zajac), aby sme namiesto slobody mali len takú „slobodienku“; a namiesto vlastnej vôle len takú tú našu „vôľušku“. 

Dodávam, že s oboma už máme nejaké tie naše, malé, pospolité skúsenôstky, to však zjavne niekomu nestačí. Namiesto dejín tak budeme mať možno zase len také voľajaké naše malé pospolité „dejinôčky“, prepisované zakaždým, keď sa u nás nejaký nový provinčný mamľas chopí korbáča, aby nás ním mastil, a my zase mali príležitosť stonať.

Provinčná malosť dokáže kráčať ruka v ruke s velikášstvom.