Dobrý večer, priatelia!
Dnes sa k vám prihováram ako občan – ako otec, manžel, syn, učiteľ a v neposlednom rade ako veriaci kresťan.
Každý deň v práci učím študentov teológie, ako rozumieť textom Písma v ich pôvodných jazykoch, historických a kultúrnych súvislostiach a ako ich aplikovať v 21. storočí. Jeden takýto text mi víri hlavou už niekoľko týždňov, ako s veľkým zhrozením sledujem hrubokrké mocenské spôsoby súčasnej vlády.
V knihe proroka Zachariáša čítame: „Na súde spravodlivo súďte a preukazujte si navzájom milosrdenstvo a láskavosť! Vdovy, siroty, cudzincov a chudobných neutláčajte a vo svojich srdciach nezmýšľajte zle jeden o druhom!’“ (Zach 7,9–10).
Kto by nechcel žiť v krajine, ktorej čelní predstavitelia sa riadia týmito slovami! Pred vyše dvomi mesiacmi však na Slovensku vyhrali voľby varovania o pomste a svojské chápanie narábania s mocou nie pre spoločné dobro, ale pre dosahovanie vlastných záujmov, ktorým ani zákon nesmie stáť v ceste – nie garancia práva a spravodlivosti, o ktorých hovorí prorok. Vlády sa chopila skupina ľudí, ktorá od prvého dňa arogantne demonštruje svoju moc – nie milosrdenstvo ani láskavosť. Paranoja pred nepriateľmi z vonku – rozumej, migrantmi – sa stala vyfabrikovanou nosnou témou – nie preto, že by bola pravdivá, ale preto, lebo dokáže polarizovať spoločnosť. A pri tom všetkom trpia tí najzraniteľnejší. Vdovy, siroty, chudobní, marginalizovaní, menšiny.
A teraz si dovolím byť trochu osobný.
Ako jeden z mnohých Slovákov som sa kedysi rozhodol pre život v zahraničí. Získať lepšie vzdelanie, nadobudnúť nové životné skúsenosti, rozšíriť obzory. Hneď po maturite som odišiel študovať do Kanady a v štúdiu som pokračoval na univerzite v Cambridge. Medzitým som si založil rodinu a s manželkou sme sa postupne stali rodičmi štyroch krásnych detí.
Na našu vlasť sme nikdy nezanevreli, hoci sa nám zdiaľky len veľmi ťažko prizeralo na to, čo sa deje doma: ako ľudia, ktorí sú bohužiaľ aj dnes pri moci, dohnali Slovensko do stavu, že si mafia dovolila siahnuť na život novinára a jeho priateľky, hoci si len robil poctivo svoju prácu a začal stáť v ceste jej záujmom.
Napriek tomu – alebo možno práve preto – sme sa s rodinou vrátili, aby títo ľudia nemohli večne rozhodovať o osude a smerovaní mojej a Vašej krajiny.
Nevrátil som sa na Slovensko, aby som sa mlčky prizeral na to, ako ho závratným tempom rozoberajú ľudia, ktorým je osud bežných smrteľníkov – učiteľov, lekárov, predavačov, remeselníkov, policajtov – úplne ukradnutý. Ktorí nehľadia na nič iné ako na svoju beztrestnosť, beztrestnosť svojich ľudí a na svoje záujmy na úkor druhých. Ktorí berú mladej generácii nádej, že s touto krajinou môžu spájať svoju budúcnosť.
Nie. Nežijem tu preto, aby som sa mlčky prizeral. A keď sa pozerám okolo seba, vidím, že ľudí s rovnakým postojom je tu neumlčateľne veľa. A to ma napĺňa nádejou, lebo aj takto sa učíme, že o spravodlivosť a slobodu musíme bojovať: aj tak, že sa za ne postavíme vo veľkom počte, verejne, aj v zime. Aj pred Vianocami. Ak bude treba, aj cez ne.
Nech pochopia, že nemôžu všetko. Neprejde im to!
Boh Vám žehnaj!
Autor je biblista a teológ
Ak si predplatíte digitálne predplatné alebo tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.