po 35 rokoch od pádu režimu cítime silné ohrozenie demokracie a právneho štátu. Nám, ktorí sme zažili komunistickú diktatúru, pripomínajú tieto spôsoby praktiky z čias nedávno minulých. Arogancia moci a vláda so slovníkom Gottwalda a Husáka pred našimi očami demontuje právny štát a demokratické inštitúcie.
Sledujeme rušenie špeciálnej prokuratúry, snahy o ovládnutie verejnoprávnych médií. Rezignovali sme na spravodlivosť. Sledujeme, ako sú vyšetrovatelia odtrhnutí od živých prípadov, ktoré vedú k najvyšším predstaviteľom štátu, a prichádzajú o prácu. Je to opäť odstraňovanie nepohodlných ľudí.
Aj po februári 1948 odstránili komunisti vyšetrovateľov, ktorí v krčmanskej afére vyšetrovali ich zločiny. Jeden z nich, Zdeněk Mariánko vo väzení zahynul, iní si odsedeli dlhé roky. Sme svedkami kreslenia terčov na chrbty novinárom. Napriek tomu, že v roku 2018 bol zavraždený novinár Ján Kuciak so svojou snúbenicou Martinou Kušnírovou.
Služobníčkovia niekdajších sovietskych okupantov označujú dnes iných ľudí ako amerických agentov. Svojim hrubým slovníkom rozoštvali spoločnosť, vyvolávajú nenávisť.
Naopak oni sami sa správajú ako agenti Kremľa, ktorí sa poklonkujú agresorovi - putinovskému Rusku, ktoré rozpútalo v Európe najväčší vojnový konflikt za posledných 80 rokov. Relativizujú pravdu, minulosť aj prítomnosť. Majú viac súcitu s páchateľmi ako s obeťami. Sami seba označujú za politických väzňov.
My ako bývalí politickí väzni a ľudia prenasledovaní komunistickým režimom proti tomu ostro protestujeme, považujeme to za urážku a výsmech nielen nás, ale aj všetkých tých, ktorí dnes už hovoriť nemôžu.
Patria k nim obete päťdesiatych rokov – ako boli Milada Horáková, Heliodor Píka, Pavol Haruštiak, Cecília Schelingová, Dorota Kováčiková, obete okupácie Danka Košanová, Jozef Bonko či Peter Legner a obete obdobia sedemdesiatych a osemdesiatych rokov ako Jan Patočka, Jaroslav Rusnák, Přemysl Coufal, Milan Gono, či Štefan Polák.
Za slobodu sme zaplatili vysokú cenu. Aj napriek tomu si niektorí nevšimli 17.november alebo sa dnes obracajú k Rusku. Po roku 1989 už raz bolo Slovensko čiernou dierou na mape Európy za éry Vladimíra Mečiara a znova sa vďaka Ficovi a jeho vláde do týchto čias vraciame.
Politika má byť služba občanom, nie presvedčenie, že kto vyhrá voľby, môže všetko.
Ako hovorí Miroslav Lehký: „Zápas o spravodlivosť nikdy nekončí.“
Ak si predplatíte digitálne predplatné alebo tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.