takto videla Taradúra Alica v krajine za zrkadlom Lewisa Carolla:

Je olčera. A hnežoví to jazleni

sa vírne vrtčia v mokrave. 

Handragáji, tí sú žiaľne plačtní 

a sysnačky syštia plačlave. 

Boj sa, boj sa Taradúra

syn môj, keď raz krvou ukvape. 

Až tmoc klasne na nižjinu

paznechtom ťa rozdriape. 

Je to nonsensová báseň. Ale svojím spôsobom sú podobné aj slová Petra Pellegriniho:

Nebol by som rád, 

ak by bolo treba 

Ústavný súd 

Podozrievať, 

že mal 

spraviť zásah 

v niečí iný 

prospech

Prvá báseň sa volá Jabberwocky. Do slovenčiny ju preložil Miloš Janoušek pod názvom Taradúr, ktorý si vypožičal zo staršieho prekladu manželov Vojtekovcov. V češtine sa volá báseň Žvahlav, preložil ju Jaroslav Císař a v štvorverší

Je smažno, lepě švihlí tlové

se batoumají v dálnici,

chrudošiví jsou borolové,

na mamné krsy žárnící

je tretí verš „chrudošiví jsou borolové“ aj názvom klasickej vedeckofantastickej poviedky Henryho Kuttnera a jeho manželky C. L. Mooreovej. Chrudošiví a borolovia boli pre nás kedysi stelesnením reálneho socializmu. 

Krajina Lewisa Carolla bola spoľahlivo oddelená od reálneho sveta zrkadlom alebo králičou norou. Druhý text sa však odohráva tu a teraz a vyjadruje absurdný spôsob uvažovania Petra Pellegriniho. Podobne ako v dadaistickej básni vyhodíte jeho slová do vzduchu a keď dopadnú na zem, znamenajú niečo celkom iné. Hovorí sa tomu kognitívna inkonzistencia alebo pseudologia fantastica. U Pellegriniho je to aj umenie nepovedať nič mnohými slovami. S touto rétorikou obchádza Peter Pellegrini Slovensko a Európu.