slovenská lesnícka komora (SLK) upozornila na mimoriadne vážnu situáciu v slovenských lesoch. Z problémov obviňuje ochranu prírody a špeciálne bezzásah. Pritom vôbec neberie do úvahy, že to boli práve lesníci, ktorí posledné desaťročia vysádzali smrekové monokultúry na úkor druhovo pôvodných lesov, napriek varovaniam aj z vlastných radov.

“Slovenská lesnícka komora vo svojom vyjadrení zamlčiava aj fakt, že rozpady nepôvodných ihličnatých monokultúr sú celoeurópskym fenoménom. Príčinou sú nevhodné lesnícke postupy v minulosti skombinované so súčasnými rýchlymi zmenami klímy. Na zraniteľnosť lesníctva, založeného na metódach priemyselného poľnohospodárstva upozorňovali vedci aj časť lesníkov už dávno. Tieto plantáže sú za predpokladu pokračovania súčasných trendov v klimatickej zmene odsúdené na zánik. Riešením nie je plošná kalamitná ťažba, ale priblíženie lesov k prírodnému stavu, čo zahŕňa napríklad aj ponechávanie časti mŕtvych stromov v lese či vyhlasovanie chránených území. Pri rezerváciách a národných parkoch by sme už konečne mali prijať, že sa v nich ochraňuje príroda a prírodné procesy, nie výsledky lesníckej práce a surovina pre drevospracujúci priemysel,” hovorí Mgr. Ondrej Kameniar, PhD., ktorý má doktorát z ekológie lesa na Lesníckej a drevárskej fakulte Českej poľnohospodárskej univerzity v Prahe. 

Podľa Iniciatívy My sme les je zvláštne, že SLK sa vo svojom vyjadrení sťažuje, že “V našej spoločnosti prestávajú platiť základné princípy starostlivosti o lesy (...)”.  V skutočnosti práve tieto základné princípy, praktizované v lesníctve posledné desaťročia a storočia priviedli lesy tam, kde dnes sú. Priamo na pôde Lesníckej fakulty Technickej univerzity vo Zvolene prebehla v októbri 2018 lesnícka konferencia „Sliačske poobhliadnutie,“ ktorá sa zaoberala odkazom lesníckej konferencie v Sliači v roku 1956. Zvolenská konferencia skúmala, nakoľko sa vtedajšie pokrokové myšlienky o potrebe pestovať prírode bližšie lesy s pestrou druhovou i priestorovou štruktúrou pretavili za posledné desaťročia do praxe.

Slová vtedajšieho dekana Lesníckej fakulty prof. Viliama Pichlera, ktoré boli súčasťou jeho príspevku na konferencii, ponúkajú výsledný obraz: „problematika, ktorú riešila sliačska konferencia sa zredukovala napriek svojmu významu pre vtedajšiu budúcnosť a dnešnú prítomnosť lesov, postupom času skôr len na akúsi raritu či ozdobu, vyhradenú viac pre oblasť vzťahov s verejnosťou (...)“„Obdobná situácia sa zopakovala aj po ďalšej, svojím významom porovnateľnej konferencii Lesné ekosystémy a globálne klimatické zmeny z februára 1995, uskutočnenej v aule Technickej univerzity vo Zvolene.“

V. Pichler tiež pri tej príležitosti dodal: „ (...) politické vedenia rezortu (myslia sa vedenia rezortu pôdohospodárstva, poznámka Iniciatívy My sme les) (...) si dostatočne neosvojili poznatky o rizikách a neistote sústavy lesov vekových tried a neprikročili k premietnutiu nespochybniteľných poznatkov do adekvátnych politických rozhodnutí, legislatívnych rámcov a ekonomických nástrojov. Ťažko sa ubrániť pocitu ľútosti nad tým, ako prehliadanie tak závažných výstrah a návrhov opatrení zhoršilo až degradovalo dnešné možnosti pre adaptáciu na zmenu klímy a socioekonomického rámca. “

„Uvedené citáty podľa nás dostatočne ilustrujú príčiny súčasného neblahého stavu hospodárskych lesov. Označovanie bezzásahového režimu za príčinu dnešných problémov je iba alibizmom, odkláňaním pozornosti od podstaty a neodborným špekulovaním. Bohužiaľ musíme konštatovať, že Slovenská lesnícka komora sa svojou činnosťou a snahou o zakonzervovanie minulosti tiež svojim dielom pričinila o dnešný stav,“ uzatvára Kameniar.

Viac argumentov v prospech bezzásahového režimu sme publikovali v nedávnych tlačových správach tu, tu a tu.

Reakcia na konkrétne body, ku ktorým vyzýva SLK jednotlivé ministerstvá:

 1. „urýchlené zintenzívnenie prác na likvidácii existujúcich kalamít“ - súhlasíme za predpokladu, že sa rozprávame o hospodárskych lesoch. Zdôrazňujeme, že likvidáciou kalamity sa myslí odstraňovanie lykožrútom napadnutých stromov, nie odumretých vyschnutých či naopak zdravých stromov. Pripomíname, že lykožrút mimo hospodárskych lesov, a teda v chránených územiach nie je škodcom, ale súčasťou ekosystému, dokonca s charakterom kľúčového druhu ekosystému.

2. „úpravu legislatívy, ktorá zjednoduší procesy, súvisiace s nahlasovaním a evidenciou kalamity (výrazne skrátiť čakacie lehoty na vyjadrenia k povoleniu spracovávania kalamity)“ - v územiach so základným 1. stupňom ochrany nie je potrebné vyjadrenie orgánu ochrany prírody a tým pádom nie sú žiadne čakacie lehoty (výnimkou sú CHVÚ). Paradoxne dnes vidíme, že práve v takýchto územiach sa kalamita vymyká spod kontroly (viď okolie Čierneho Balogu), čo nasvedčuje tomu, že čakacie lehoty nebudú medzi dominantnými faktormi, spôsobujúcimi aktuálnu situáciu. V chránených územiach je čakacia lehota schválenia 10 dní od nahlásenia kalamity, čo považujeme za adekvátne a bez potreby zmeny.  

3. „zrušenie Usmernenia generálnej riaditeľky Sekcie ochrany prírody, biodiverzity a krajiny zo dňa 20.5.2020 k postupu v konaniach podľa zákona 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny “- Toto usmernenie bolo vydané z dôvodu súdneho sporu s Európskou úniou, ktorý sa týka poškodzovania biotopov hlucháňa hôrneho. V súčasnosti Slovensko tento spor už prehralo a bezprostredne nám hrozia vysoké pokuty. Zrušenie tohto usmernenia by malo za následok rozbehnutie ťažieb v hlucháních lesoch a tým pádom aj spustenie pokút.  

4. „urýchlené vypracovanie Programov starostlivosti o chránené územia, ktorých obsahom bude vopred odsúhlasený manažment vo vzťahu ku kalamitám“ - súhlasíme. V programoch starostlivosti by malo byť jasne zadefinované, že v A zóne, no ani v zónach, ktoré sa do A zóny výhľadovo majú preradiť, nesmie byť povolené spracovanie kalamity. V zóne A nemajú byť povolené žiadne zásahy a v B zónach len zásahy, ktoré budú smerovať k zlepšeniu stavu biotopu, nie k záchrane ziskov z ťažby dreva či zlepšeniu stavu lesa z pohľadu lesného hospodárenia.

5. „možnosť uplatňovania výnimiek (pri mimoriadnych situáciách) v bezzásahovom území  po vzore okolitých štátov “- Takéto situácie už sú v zákone ošetrené a aj sa v praxi podľa neho riešia - napríklad v prípade suchých stojacich stromov v bezprostrednom okolí turistických chodníkov, ktoré môžu ohroziť turistov. Zároveň dúfame, že SLK nemá pod pojmom “mimoriadna situácia” na mysli aj výskyt lykožrúta v horskom lese so zastúpením smreka v chránenom území. V takomto prostredí totiž nejde o mimoriadnu, ale úplne samozrejmú situáciu, ktorá sa v tomto prostredí prirodzene deje a má diať.

6. „vyhodnotenie doterajších dopadov bezzásahových území na okolité územia (šírenia kalamity z bezzásahových území do okolitého prostredia, ekologické dopady odumretých porastov v krajine – erózie, zosuvy, vplyv na vodný režim, klímu)“ - pokračovanie (nezávislého) výskumu v tomto smere je určite dôležité. Zároveň však treba zdôrazniť, že tieto témy sú predmetom dlhodobého výskumu už dlhý čas a logickým prvým krokom by bola rešerš vedeckej literatúry na tieto témy. Podobné rešerše už dokonca boli v minulosti publikované aj vo vedeckých časopisoch. Za zmienku určite stojí článok publikovaný v Nature s veľavravným názvom Exceptional value of intact forest ecosystems, ktorý od roku 2018 nazbieral už úctyhodných 659 citácií. Rovnako treba spomenúť aj analýzu, ktorá vznikla vďaka spolupráci Štátnej ochrany prírody SR a Ústavom ekológie lesa SAV taktiež v roku 2018. Autori v nej na základe analýzy 117 rezervácií a ich okolia jednoznačne popreli názor, že bezzásahový princíp je „významným zdrojom nákazy“ a príčinou rozpadu smrečín na Slovensku. Zaujímavou témou je aj skúmanie vplyvu kalamitnej ťažby na ekosystémové funkcie lesa či na biodiverzitu.      

7. „prehodnotenie výmery bezzásahových území “- jednoznačne súhlasíme. Na Slovensku potrebujeme prehodnotiť výmeru prísne chránených území smerom k 10 percentnému cieľu, ktorý stanovila Európska únia do roku 2030.

8. „zjednodušenie verejných obstarávaní pri výbere dodávateľov lesníckych činností v procese spracovávania kalamít a obnovy kalamitných plôch“ - opäť čiastočne súhlasíme. V skutočnosti sú komplikované verejné obstarávania zo spomenutých problémov možno tou najvážnejšou komplikáciou pri spracovaní kalamít, hoci mnohým problémom sa dá predísť manažérskou predvídavosťou, včas uzavretými rámcovými zmluvami a využitím dynamického nákupného systému. Zrýchlenie a zefektívnenie verejného obstarávania pri zachovaní súťažného prostredia a transparentnosti možno len uvítať. Nepovažujeme za ne však priame zadania stotisícových či miliónových zakázok, ktoré odstraňujú podnikateľskú súťaž, zvyšujú riziko korupcie, vysokej ceny a zlého dopadu na hospodárenie štátnych organizácií a tým pádom na daňových poplatníkov.