slovensko si v pondelok 9. septembra pripomenie tragický podiel vojnového Slovenského štátu na nacistickej genocíde Židov. Organizácia Post Bellum pripomenula, že v koncentračných táboroch zahynulo asi 68-tisíc až 71-tisíc Židov deportovaných z územia vojnového Slovenského štátu a ďalších asi 30-tisíc zo slovenských území obsadených Maďarskom. To predstavovalo približne 75 percent ich pôvodného počtu pred vojnou. Tieto udalosti si pripomíname 9. septembra na Deň obetí holokaustu a rasového násilia. „Národná rada SR prijala v roku 2001 rozhodnutie pripomínať si tento deň, ako spomienku na nechvaľne známe prijatie takzvaného Židovského kódexu vládou ľudáckeho Slovenského štátu z 9. septembra 1941,“ pripomenula organizácia a priblížila, že tento kódex bol najrozsiahlejšou právnou normou vojenského slovenského štátu, pričom obsahoval 270 paragrafov, v rámci ktorých absolútne vyradil Židov z politického, hospodárskeho, sociálneho, kultúrneho aj spoločenského života, zbavil ich majetku a zaviedol aj ich označovanie.

Organizácia upriamila pozornosť aj na príbehy preživších holokaustu, ktoré spracovali dokumentaristi Post Bellum. Spomínajú napríklad príbeh Konštantína Nürnberga, ktorý sa narodil v roku 1930 do žilinskej židovskej rodiny. Nástup fašistickej ideológie pocítil práve po zavedení protižidovských zákonov. Ľudia pred kostolom skandovali antisemitské heslá a kresťanskí chlapci do neho a jeho židovských kamarátov hádzali kamene. Prvej vlne deportácií v roku 1942 sa jeho rodina vyhla, a to aj vďaka ich dobrým známostiam s Nežidmi. V roku 1944, keď sa obnovili transporty, sa však dostali do nebezpečenstva aj oni. Niekoľko dní sa im podarilo unikať, no na jeseň v roku 1994 sa dostali do tábora Auschwitz-Birkenau, kde ho spolu s otcom oddelili od matky, ktorú už viac nevidel. V roku 1945, keď sa blížil front, ich evakuovali do tábora Buchenwald, ktorý bol o dva dni oslobodený. Konštantínov otec však zomrel na chorobu, a tak sa Konštantín domov vrátil sám. Po štúdiu na poľnohodpodárskej škole odišiel do vtedajšej Palestíny, aby pomohol budovať Izraelský štát. Na Slovensko sa vrátil na krátku dobu po Nežnej revolúcii, no doteraz žije v Izraeli.

Ďalej pripomenuli príbeh Lydie Piovarcsyovej, ktorá sa narodila sa 2. apríla 1933 v Bratislave. Pochádza z významnej rodiny Steinerovcov, teda zakladateľov prvých antikvariátov v Rakúsko-Uhorsku. Od roku 1942 do roku 1944 žila u starých rodičov v Kežmarku na cudzie papiere. V Kežmarku chodila aj do školy a po vypuknutí Slovenského národného povstania sa nemohla vrátiť z prázdnin v Bratislave. Od roku 1944 sa sama ukrývala v Bratislave, no začiatkom roku 1945 ju deportovali do Terezína. Vtedy tam už nefungovali plynové komory a neodvážali ľudí do Osvienčimu. Dospelých odvážali pracovať so sľudou. „Ja som mala 11 rokov, dostala som vši a iba som mala sedieť a nič nerobiť. Vtedy moja sesternica, ktorá robila ošetrovateľku v nemocnici, zariadila, že som sa z kasární dostala do detského domova. Bolo nás tam desať alebo pätnásť," opísala Piovarcsyová. Neskôr sa ich bratislavskému lekárovi Pavlovi Majerovi podarilo z terezínskej nemocnice dostať do Prahy aj napriek tomu, že tábor stále fungoval a Rusi sa blížili. „Prihlásili sme sa v Prahe na repatriarizačnom úrade, kde sme dostali nové doklady, prídelové lístky na stravu a ubytovali nás v prepychovom hoteli Axa oproti Bielej labuti. To bolo pre mňa nepredstaviteľné. Odkedy som bola ukrytá, nemala som na sebe čistú bielizeň a nebola umytá možno tri či viac rokov," doplnila Piovarcsyová. Z Prahy sa dostala do Bratislavy, odkiaľ ju jej starý otec zobral do Kežmarku, kde aj zmaturovala. Neskôr študovala v Prahe na Vysokej škole politických a hospodárskych vied. Do 70. rokov 20. storočia žila s rodinou a učila v Poprade a po návrate do Bratislavy až do dôchodku pôsobila na štátnej školskej správe.