1 

Na fotografii počas vyhlásenia zo zasadnutia predsedníctva strany Hlas 10. októbra 2023 vidíme v strede Petra Pellegriniho na jednej strane po boku s Richardom Rašim a Denisou Sakovou, na druhej s Erikom Tomášom a odstrihnutou Zuzanou Dolinkovou. Vzadu možno rozoznať tvár Michala Kaliňáka a fragmenty tvárí ďalších predstaviteľov strany.

Matúša Šutaja Eštoka, budúceho predsedu Hlasu a marciálneho ministra vnútra, známeho svojou náklonnosťou k dezinformáciám a dezinformačným médiám, čo sa vpísalo do jeho politickej identity, na fotografii nevidno. Ešte nenastal jeho čas. 

Práve tento deň, 10. septembra 2023, rozhodol o tom, čo sa bude diať v roku Fica. Strana Hlas sa nerozhodla pre cestu do budúcnosti, kvôli ktorej vznikla, ale pre návrat do minulosti, k svojmu pôvodu. O novej vládnej koalícii nerozhodol napriek víťazstvu vo voľbách Robert Fico a SMER, ale Peter Pellegrini a HLAS. Možno predpokladať, že rozhodlo DNA strany a osobné DNA Petra Pellegriniho. Strana bola svojou minulosťou spojená s Robertom Ficom a jeho stranou a Peter Pellegrini spojil svoj osobný príbeh s podporou Roberta Fica podľa všetkého na základe reálnej situácie strany a kvôli kandidatúre v blížiacich sa voľbách prezidenta republiky. 

Toto rozhodlo o povahe vlády vymenovanej 25. októbra odchádzajúcou prezidentkou Zuzanou Čaputovou. 

Po voľbách prezidenta republiky 6. apríla 2024, v ktorých získal Peter Pellegrini funkciu prezidenta a jeho protikandidát Ivan Korčok významný politický kapitál, to vyzeralo tak, že Pellegriniho (a Ficov) kalkul vyšiel. Vládna koalícia mala u voličov väčšinu a realizovala ju v druhom kole účinnejšie ako tábor Ivana Korčoka bez Matoviča, ktorého podpora Korčoka mala asi takú povahu ako svojho času podpora Milana Kňažka a Radoslava Procházku pre Andreja Kisku. Ale kto by si to pamätal, a Andrej Kiska napokon podporu-nepodporu na zvolenie na rozdiel od Ivana Korčoka nepotreboval.

2

Na tomto mieste však treba pripomenúť čas pred voľbami 30. septembra 2023. Po turbulenciách posledného roka už vybledol, ale bol kľúčový. Dnešná vládna koalícia mohla vyhrať predčasné voľby len preto, že jej to umožnili neznesiteľné nezmysly predchádzajúcej vlády Igora Matoviča a Eduarda Hegera a totálny rozpad vládnej koalície. Médiá hľadali dôvod v Igorovi Matovičovi, v jeho kohabitácii s Borisom Kollárom a v spore s Richardom Sulíkom, prípadne ešte aj v čudesnej politike Veroniky Remišovej, ktorá mala na tie tri roky kúpený spiatočný lístok od Matoviča ku Kiskovi a späť.

Ale rozpad spôsobili obe koalície, Matovičova aj Hegerova, ako celky. Iste, každá z jej častí mala inú mieru zodpovednosti, ale zlyhala celá koalícia aj s partiou okolo Eduarda Hegera, Jaroslava Naďa, Jána Budaja, ku ktorej sa neskôr pridal z pôvodnej Kiskovej strany Juraj Šeliga, tá sofistikovaná časť pôvodnej Matovičovej partie, ktorá si vypočítala, že Matovič je politickou mŕtvolou, a čakala len na vhodný čas pre renegátsky odchod od neho, pričom si do svojej novej strany Demokrati priniesla všetky vlastnosti Matovičových podujatí, ešte aj s tým dnešným referendom.

Matovičova ani Hegerova vláda nesplnila a nemohla splniť očakávania, ktoré do nej vložila ústavná väčšina voličov. Nemala nato politickú spôsobilosť, charakterové vlastnosti, schopnosť spolupráce ani vecnú kompetenciu.