„Ste jedinečný národ. Ak sa chcete niekde pokúsiť o mierovú misiu, nemôžete urobiť lepšie, ako tam poslať 50 Slovákov. Jedného-dvoch diplomatov, pár pekných dievčat a zvyšok obyčajných ľudí z ulice,“ hovorí so smiechom gruzínsky diplomat. Príbeh sa odohral pred pár rokmi vo Varšave, keď sa jeden z autorov tohto textu predstavil spomínanému diplomatovi. Pointa: Slováci sú podľa tohto Gruzínca ľudia, ktorí vedia v ľubovoľnej situácii hovoriť s obidvoma stranami konfliktu rovnako priateľsky. A tváriť sa akoby medzi priateľstvom voči Rusom a Gruzíncom počas nedávnej vojny v roku 2008 alebo Rusom a Ukrajincom dnes, v čase vojny o Donbas, nebol žiadny rozpor.
.doma v Moskve, aj v New Yorku
Málokto to stelesňuje lepšie, ako najúspešnejšia generácia slovenských diplomatov. V 80. rokoch študovali na legendárnom Moskovskom štátnom inštitúte medzinárodných vzťahov (MGIMO), kedysi hniezde KGB, ale aj centre zahraničnopolitickej akademickej špičky komunistického sveta od Prahy po Peking. Niektorí, najmä profesijne starší diplomati, nedokázali odolať ponuke KSČ prípadne ŠtB, ale ani to nemusela byť zásadná prekážka v ďalšej kariére. Dobrým príkladom je dnešný europoslanec a bývalý minister zahraničných vecí Eduard Kukan, ktorý bol aj osobitným vyslancom OSN pre Balkán.
Aby nedošlo k omylu, nie všetci významní slovenskí diplomati začínali na moskovskej škole. Ide napríklad o Miroslava Mojžitu, jedného z najdôležitejších veľvyslancov Slovenska v uplynulých 20 rokoch, osobitne v čase jeho pôsobenia v Belehrade, kde sa na našej ambasáde odohral tzv. Bratislavský proces, ktorý prispel k zmene Miloševičovho autoritárskeho režimu na demokratický. Ďalej Františka Lipku, ďalšieho experta na Balkán, ktorý dohliadal na rozdelenie Srbska a vznik nezávislej Čiernej Hory. Alebo Petra Tomku, ktorý má za sebou úspešnú kariéru v OSN a od roku 2012 predsedá Medzinárodnému súdnemu dvoru OSN v Haagu.
Profimedia
Lajčák a Kubiš, o ktorých sa dnes hovorí ako o kandidátoch na post generálneho tajomníka OSN, vynikli osobitnou dravosťou. Lajčák stihol byť nielen dvakrát veľvyslancom a dvakrát ministrom zahraničných vecí, ale aj vysokým predstaviteľom medzinárodného spoločenstva pre Bosnu a Hercegovinu (fakticky najmocnejším mužom tohto štátu), ale aj výkonným riaditeľom Európskej služby pre vonkajšiu činnosť pre Európu a strednú Áziu európskej ministerky zahraničných vecí Catherine Ashtonovej.
Hovoriť pri ňom o zahraničnopolitickom realizme alebo idealizme nemá význam. Podobne ako Kubiš, aj on je čistý pragmatik. Do Sarajeva odchádzal ako sympatizant Bosniakov, čo zodpovedalo európskemu mainstreamu, keď ale krátko po jeho príchode vyvolal najvyšší predstaviteľ Srbov Milorad Dodik z Republiky srbskej, ktorá je súčasťou Bosny a Hercegoviny, pouličné demonštrácie a ústavnú krízu, Lajčák sa okamžite prispôsobil tamojším pomerom a presne vycítil, čo si môže dovoliť voči Američanom a ďalším, ktorí garantovali existenciu Bosny, aby si udržal vlastný post. Keď odchádzal, mali ho v obľube najmä lídri bosnianskych Srbov a Chorvátov, lídri Bosniakov, ako povedal pre .týždeň jeden európsky diplomat, ktorý chcel zostať v anonymite, boli z jeho pôsobenia sklamaní.
Ján Kubiš, mohutný muž s jemným hlasom, je na Slovensku známy podstatne menej. Za to je podstatne známejší v inštitúciách OSN. Jeho spôsob práce je však podobný: Obidvaja dokážu vycítiť, kde je stred a čo si želajú mocní a robia to, čo sa od nich očakáva. A dokážu to robiť profesionálne.
.kto má väčšie šance?
To je otázka s viacerými neznámymi. Američania nebudú mať so slovenským diplomatom problém, podobne ako Briti a Francúzi a pravdepodobne ani Číňania. Nevieme celkom posúdiť, ako sa napokon bude správať Rusko, ako sa medzitým vyvinie rusko-ukrajinský konflikt a či bude Moskva súhlasiť s kandidátom, ktorý je z členskej krajiny NATO. Zdá sa však, že jemným favoritom bude predsa len Miroslav Lajčák, už preto, že ho slovenská vláda navrhne do prvého kola a Ján Kubiš nastúpi, až keby Lajčákova kandidatúra nemala dostatočnú podporu.
Treba povedať, že Lajčák sa o podporu Moskvy aktívne usiluje. Do Moskvy za ruským ministrom zahraničných vecí Lavrovom vycestoval v máji 2014 ako prvý minister členskej krajiny EÚ po anexii Krymu. Sedemminútová tlačovka po stretnutí ministrov bola skôr opatrná, voči Rusom zmierlivá, čo Poliakov a niektoré protiruské krajiny nahnevalo. A práve tu vynikol jeho spôsob práce. Niektorí diplomati tvrdia, že nekonal na vlastnú päsť a jeho cesta bola koordinovaná s Bruselom a ruskej strane tlmočil spoločné stanovisko EÚ k vtedy aktuálnej situácii. Iní opatrne naznačujú, že si podobnú obranu mohol s Ashtonovou dohodnúť, ale jeho cieľ bol osobný – ukázať Rusom, že sa nebojí navštíviť Moskvu ako prvý minister štátu EÚ a NATO. Dnes minister Lajčák na verejných vystúpeniach situáciu na Ukrajine opatrne kritizuje, najmä pre chýbajúce reformy, ale dáva si pozor, aby neurobil chybu. Hovoria o tom aj čísla. Zatiaľ čo Moskvu navštívil za posledný rok raz, Kyjev a Ukrajinu až osemkrát.
Otázka však znie: Môže od neho ruská strana žiadať nejaké bližšie nešpecifikované záruky, ktoré by mali negatívny dopad na slovenskú zahraničnú politiku? „Nemyslím si, že by Rusi chceli niečo zásadné. So Slovenskom nemajú problém a ak sa nevyskytne nejaká výhodnejšia kandidatúra, slovenského kandidáta podporia,“ hovorí pre .týždeň vysokopostavený český diplomat a expert na Rusko, ktorý si neželal byť menovaný. Jediný problém so Slovenskom je pre Rusko reverz plynu na Ukrajinu, ale to sú podľa osloveného experta svojím významom „neporovnateľné veci,“ ktoré nemusia zohrať žiadnu rolu, najmä ak si uvedomíme, že vplyv a postavenie OSN je dnes v reálnej svetovej politike čoraz slabšie. Ak existuje dôležitá organizácia, je to Bezpečnostná rada OSN, kde si však všetky veľmoci dokážu svoj záujem ustrážiť.
.ako sa vyberá
Slovenskí diplomati sú v hre o post šéfa OSN vďaka predpokladu, že keď sa v roku 2016 skončí funkčné obdobie súčasnému generálnemu tajomníkovi Pan Ki-munovi, pripadne právo nominovať kandidáta na post generálneho tajomníka tzv. východoeurópskej regionálnej skupine. V rámci OSN funguje päť regionálnych skupín a Východoeurópania doteraz nikdy svojho človeka na čele tejto inštitúcie nemali. Východoeurópska skupina združuje dvadsaťtri krajín strednej, juhovýchodnej a východnej Európy.
O tom, kto sa stane generálnym tajomníkom, rozhoduje de facto Bezpečnostná rada OSN, presnejšie päť mocností s právom veta (USA, Rusko, Veľká Británia, Francúzsko, Čína). Tie síce nemôžu navrhnúť vlastného človeka, ale môžu jednotlivých kandidátov zablokovať. Kandidáta, na ktorom sa Bezpečnostná rada dohodne, musí ešte odobriť Valné zhromaždenie OSN. V tomto prípade však už ide len o formálnu záležitosť. V Bezpečnostnej rade sa nemusí o kandidátoch hlasovať hneď „naostro“. V minulosti sa už stalo, že pred formálnym hlasovaním prebehlo aj niekoľko neformálnych, takzvaných „fiktívnych hlasovaní,“ ktoré mali ukázať silu a podporu jednotlivých adeptov.
V aktuálnom boji o post šéfa OSN, ktorý už v zákulisí intenzívne prebieha, bude dvojnásobne silné postavenie Ruska. Výber kandidáta bude totiž môcť ovplyvniť tak v rámci východoeurópskej skupiny, ako aj v Bezpečnostnej rade. Ako konkurenti našich diplomatov sa najčastejšie spomínajú bývalý slovinský prezident Danilo Türk, bulharská diplomatka a šéfka UNESCO Irina Bokovová, chorvátska šéfka diplomacie Vesna Pusič a bývalý srbský minister zahraničných vecí Vuk Jeremič.
Práve Jeremič je dobrým príkladom toho, že hľadanie dohody vnútri východoeurópskej skupiny v OSN vôbec nemusí byť jednoduchou záležitosťou. Keď mal v roku 2012 tento región obsadiť post šéfa Valného zhromaždenia OSN, východoeurópske krajiny, ktoré sú členmi EÚ, uzavreli dohodu o podpore litovského veľvyslanca pri OSN Čekuolisa. Objavil sa však nový kandidát s podporou Ruska a keďže sa regionálna skupina nedokázala dohodnúť, muselo definitívne rozhodnúť až hlasovanie na pôde Valného zhromaždenia, kde Rusi vylobovali dostatočnú podporu pre Jeremiča.
.všetci na ministra
Hoci Lajčák s Kubišom svoju kandidatúru zatiaľ oficiálne nepotvrdili, na ministerstve zahraničných vecí sa záujem šéfa o tento post berie ako hotová vec. „Musí to byť jasné každému, kto si pozrie zoznam jeho zahraničných ciest a ich dynamiku za posledné mesiace,“ naznačujú diplomati. Samozrejme, len mimo diktafónu a so zárukou, že zostanú v anonymite. Minister Lajčák skutočne v poslednom období cestuje s takou chuťou, že mu v tejto aktivite nemôžu konkurovať ani ministri niektorých veľmocí. A to aj do destinácií, kde predtým slovenskí ministri cestovať nezvykli, pretože tam nemáme významnejšie bilaterálne vzťahy. Len za ostatný rok navštívil napríklad Singapur, Vietnam, Mjanmarsko, Irán, Južnú Kóreu, Pakistan, Spojené arabské emiráty, Mexiko, Gruzínsko, Filipíny, Čínu, spolu s ďalšími krajinami asi 50 štátov sveta. Tento mesiac sa ešte chystá do Brazílie a Kolumbie. Okrem toho vystúpil na zasadnutí Fóra Africkej únie v Addis Abebe na Amman Security Colloqiu v Jordánsku, na bezpečnostnej konferencii v Mníchove, v OECD v Paríži, v OBSE vo Viedni a viackrát hovoril na rôznych fórach OSN v New Yorku a v Ženeve. Pred pár týždňami vo februári tohto roku napríklad v sídle OSN v New Yorku spolupredsedal zasadnutiu Skupiny priateľov reformy bezpečnostného sektora. Počas tejto návštevy tiež na pôde Medzinárodného mierového inštitútu diskutoval s diplomatmi a expertami „o úlohe OSN v ére nových hrozieb a výziev a potrebe znovuinvestovať do multilateralizmu.“
Práve spomínaná Reforma bezpečnostného sektora, o ktorej Lajčák hovoril v New Yorku, je podľa ľudí, s ktorými sme hovorili, dobrým dôkazom, ako veľmi ministrovi na kandidatúre do OSN záleží. Skupina Priateľov reformy bezpečnostného sektora je neformálna platforma (združuje 39 štátov, dve organizácie EÚ a Africkú úniu). Bola založená Slovenskom a kladie si za cieľ „lepšiu koordináciu a spoluprácu rozličných medzinárodných organizácií v procesoch postkoloniálnej stabilizácie krajín alebo ich transformácie“. Táto téma sa stala agendou OSN a minister sa ňou rád prezentuje. Odbor bezpečnostnej politiky na ministerstve zahraničných vecí tak v čase, keď sa intenzívne diskutuje o vnútorných pomeroch v NATO a v susednej krajine prebieha vojna, musí venovať veľkú časť svojej kapacity tejto „soft“ agende. „Je to naša téma v OSN, prebiehajú o nej semináre, kde potom minister cestuje, aby zbieral body u členských štátov. Treba si tiež uvedomiť, že za tým sú desiatky ľudí, ktoré pripravujú podklady a prípravu na podobné vystúpenia, pozvania a cesty ministra. Celé to budí dojem, akoby najvyšším záujmom našej zahraničnej politiky mala byť jeho (stále neohlásená) kandidatúra.
Lajčák nie je v tomto systéme jediný. Tým, že nemáme v medzinárodnej politike hlbokú stopu ani vyjasnené národné záujmy, môžu si jednotlivci dovoliť hrať na seba viac ako inde,“ povedal pre .týždeň jeden z našich bývalých diplomatov.
Ministerstvo zahraničných vecí súvislosť medzi nabitým cestovným kalendárom ministra a jeho prípadnou kandidatúrou na šéfa OSN odmieta. „Minister zahraničných vecí cestuje tam, kde si to momentálne vyžadujú slovenské, alebo európske politické záujmy a tiež slovenské ekonomické záujmy. V súčasnosti je ťažisko ekonomických kontaktov, ale aj prehlbovania dvojstranných vzťahov v regiónoch, ktoré dynamicky rastú a kde existuje nevyužitý hospodársky potenciál. Okrem toho, cesty ministra najmä v prípade vzdialenejších destinácií, sa pripravujú s veľkým časovým predstihom a vyžadujú dlhodobejšiu koordináciu s partnermi,“ tvrdí hovorca rezortu Peter Stano.
Na otázku, čo by získanie tohto postu znamenalo pre našu krajinu, hovorca Stano odpovedá, že podľa Charty OSN musia všetci zamestnanci Sekretariátu OSN postupovať prísne neutrálne a nesmú prijímať pokyny svojich materských krajín. Preto od nich nemožno očakávať presadzovanie politiky a záujmov domovského štátu. „Je však zrejmé, že partneri vnímajú aj to, odkiaľ dotyčný medzinárodný predstaviteľ pochádza,“ dodáva Stano.
.qui bono?
Bez veľkého preháňania však možno povedať, že ak by sa novým šéfom OSN na budúci rok stal Lajčák alebo Kubiš, pre našu krajinu to nemusí mať zásadnejší význam. Ak teda nerátame splnenie osobného sna a raz azda aj pomenovanie nejakej bratislavskej ulice. Robert Fico síce zvolá tlačovku, kde sa úspech nazve historickým, a my mu túto radosť nijako nebudeme kaziť, o Bratislave sa napíše pár článkov v medzinárodnej tlači, dôležitejšie je však niečo iné. Otázku treba položiť inak: Čo z toho bude mať naša krajina? Čo získalo Slovensko z toho, keď bol šéfom OBSE Ján Kubiš? Čo z toho zostane pre našu diplomaciu, keď ten mandát skončí?
Nech už to dopadne akokoľvek, nikoho nemôže prekvapiť, ak Slováci pritom vyjdú naprázdno, jedna vec však za úvahu stojí: slovenským diplomatom sa na nadnárodnej úrovni darí najmä preto, že popri vlastnom talente ťažia aj z toho, že pochádzajú z krajiny, ktorá nemá výraznejšiu zahraničnú politiku. Otázkou je, či by sme nemali otočiť priority.
.doma v Moskve, aj v New Yorku
Málokto to stelesňuje lepšie, ako najúspešnejšia generácia slovenských diplomatov. V 80. rokoch študovali na legendárnom Moskovskom štátnom inštitúte medzinárodných vzťahov (MGIMO), kedysi hniezde KGB, ale aj centre zahraničnopolitickej akademickej špičky komunistického sveta od Prahy po Peking. Niektorí, najmä profesijne starší diplomati, nedokázali odolať ponuke KSČ prípadne ŠtB, ale ani to nemusela byť zásadná prekážka v ďalšej kariére. Dobrým príkladom je dnešný europoslanec a bývalý minister zahraničných vecí Eduard Kukan, ktorý bol aj osobitným vyslancom OSN pre Balkán.
Aby nedošlo k omylu, nie všetci významní slovenskí diplomati začínali na moskovskej škole. Ide napríklad o Miroslava Mojžitu, jedného z najdôležitejších veľvyslancov Slovenska v uplynulých 20 rokoch, osobitne v čase jeho pôsobenia v Belehrade, kde sa na našej ambasáde odohral tzv. Bratislavský proces, ktorý prispel k zmene Miloševičovho autoritárskeho režimu na demokratický. Ďalej Františka Lipku, ďalšieho experta na Balkán, ktorý dohliadal na rozdelenie Srbska a vznik nezávislej Čiernej Hory. Alebo Petra Tomku, ktorý má za sebou úspešnú kariéru v OSN a od roku 2012 predsedá Medzinárodnému súdnemu dvoru OSN v Haagu.
ProfimediaVráťme sa však k absolventom MGIMO, osobitne tým mladším, ktorí krátko po škole zažili rok 1989 a zmenu režimu. Zorientovali sa rýchlo a okrem osobného talentu im pomohla aj skutočnosť, že v roku 1993 vznikla samostatná Slovenská republika, ktorá z roka na rok potrebovala obsadiť desiatky diplomatických miest. Práve vďaka tomu sa mladučký Miroslav Lajčák, len ako 31-ročný, stal veľvyslancom v Japonsku. Jeho „zlatej generácii ” sa celkovo darilo. Maroš Šefčovič, ktorý je od Lajčáka o tri roky mladší, mal podobne raketovú kariéru a dnes je európskym komisárom so silným portfóliom a vplyvným postavením v Bruseli aj v Berlíne. Miroslav Jenča, o dva roky mladší od Lajčáka, bol donedávna riaditeľom Regionálneho strediska OSN pre preventívnu diplomaciu v strednej Ázii a minulý týždeň bol generálnym tajomníkom OSN Pan Ki-munom menovaný za jeho asistenta pre politické otázky. Najúspešnejším slovenským diplomatom na globálnej úrovni je Ján Kubiš (ročník 1952), ktorý riadil Organizáciu pre bezpečnosť v Európe (OBSE) a v OSN doteraz zastával štyri top posty, aktuálne je osobitným predstaviteľom OSN pre Irak.
Naši diplomati dostali príležitosť a chopili sa jej. Aj keď podobná kariéra nie je pre každého a vyžaduje si okrem kariérnych schopností aj istú osobnostnú flexibilitu. Po návrate z Moskvy pracovali pre komunistický režim, po roku 1989 sa stali presvedčenými atlantistami a zástancami zjednotenej Európy. Doba im priala, na konci Mečiarovej vlády si ich všimli Američania, dorobili si západné školy alebo kurzy (Stanford university, Európske centrum pre bezpečnostné štúdie G. C. Marshalla v Garmisch-Partenkirchene), vďaka čomu majú dnes spolužiakov od Pekingu po Washington.
Lajčák a Kubiš, o ktorých sa dnes hovorí ako o kandidátoch na post generálneho tajomníka OSN, vynikli osobitnou dravosťou. Lajčák stihol byť nielen dvakrát veľvyslancom a dvakrát ministrom zahraničných vecí, ale aj vysokým predstaviteľom medzinárodného spoločenstva pre Bosnu a Hercegovinu (fakticky najmocnejším mužom tohto štátu), ale aj výkonným riaditeľom Európskej služby pre vonkajšiu činnosť pre Európu a strednú Áziu európskej ministerky zahraničných vecí Catherine Ashtonovej.
Hovoriť pri ňom o zahraničnopolitickom realizme alebo idealizme nemá význam. Podobne ako Kubiš, aj on je čistý pragmatik. Do Sarajeva odchádzal ako sympatizant Bosniakov, čo zodpovedalo európskemu mainstreamu, keď ale krátko po jeho príchode vyvolal najvyšší predstaviteľ Srbov Milorad Dodik z Republiky srbskej, ktorá je súčasťou Bosny a Hercegoviny, pouličné demonštrácie a ústavnú krízu, Lajčák sa okamžite prispôsobil tamojším pomerom a presne vycítil, čo si môže dovoliť voči Američanom a ďalším, ktorí garantovali existenciu Bosny, aby si udržal vlastný post. Keď odchádzal, mali ho v obľube najmä lídri bosnianskych Srbov a Chorvátov, lídri Bosniakov, ako povedal pre .týždeň jeden európsky diplomat, ktorý chcel zostať v anonymite, boli z jeho pôsobenia sklamaní.
Ján Kubiš, mohutný muž s jemným hlasom, je na Slovensku známy podstatne menej. Za to je podstatne známejší v inštitúciách OSN. Jeho spôsob práce je však podobný: Obidvaja dokážu vycítiť, kde je stred a čo si želajú mocní a robia to, čo sa od nich očakáva. A dokážu to robiť profesionálne.
.kto má väčšie šance?
To je otázka s viacerými neznámymi. Američania nebudú mať so slovenským diplomatom problém, podobne ako Briti a Francúzi a pravdepodobne ani Číňania. Nevieme celkom posúdiť, ako sa napokon bude správať Rusko, ako sa medzitým vyvinie rusko-ukrajinský konflikt a či bude Moskva súhlasiť s kandidátom, ktorý je z členskej krajiny NATO. Zdá sa však, že jemným favoritom bude predsa len Miroslav Lajčák, už preto, že ho slovenská vláda navrhne do prvého kola a Ján Kubiš nastúpi, až keby Lajčákova kandidatúra nemala dostatočnú podporu.
Treba povedať, že Lajčák sa o podporu Moskvy aktívne usiluje. Do Moskvy za ruským ministrom zahraničných vecí Lavrovom vycestoval v máji 2014 ako prvý minister členskej krajiny EÚ po anexii Krymu. Sedemminútová tlačovka po stretnutí ministrov bola skôr opatrná, voči Rusom zmierlivá, čo Poliakov a niektoré protiruské krajiny nahnevalo. A práve tu vynikol jeho spôsob práce. Niektorí diplomati tvrdia, že nekonal na vlastnú päsť a jeho cesta bola koordinovaná s Bruselom a ruskej strane tlmočil spoločné stanovisko EÚ k vtedy aktuálnej situácii. Iní opatrne naznačujú, že si podobnú obranu mohol s Ashtonovou dohodnúť, ale jeho cieľ bol osobný – ukázať Rusom, že sa nebojí navštíviť Moskvu ako prvý minister štátu EÚ a NATO. Dnes minister Lajčák na verejných vystúpeniach situáciu na Ukrajine opatrne kritizuje, najmä pre chýbajúce reformy, ale dáva si pozor, aby neurobil chybu. Hovoria o tom aj čísla. Zatiaľ čo Moskvu navštívil za posledný rok raz, Kyjev a Ukrajinu až osemkrát.
Otázka však znie: Môže od neho ruská strana žiadať nejaké bližšie nešpecifikované záruky, ktoré by mali negatívny dopad na slovenskú zahraničnú politiku? „Nemyslím si, že by Rusi chceli niečo zásadné. So Slovenskom nemajú problém a ak sa nevyskytne nejaká výhodnejšia kandidatúra, slovenského kandidáta podporia,“ hovorí pre .týždeň vysokopostavený český diplomat a expert na Rusko, ktorý si neželal byť menovaný. Jediný problém so Slovenskom je pre Rusko reverz plynu na Ukrajinu, ale to sú podľa osloveného experta svojím významom „neporovnateľné veci,“ ktoré nemusia zohrať žiadnu rolu, najmä ak si uvedomíme, že vplyv a postavenie OSN je dnes v reálnej svetovej politike čoraz slabšie. Ak existuje dôležitá organizácia, je to Bezpečnostná rada OSN, kde si však všetky veľmoci dokážu svoj záujem ustrážiť.
.ako sa vyberá
Slovenskí diplomati sú v hre o post šéfa OSN vďaka predpokladu, že keď sa v roku 2016 skončí funkčné obdobie súčasnému generálnemu tajomníkovi Pan Ki-munovi, pripadne právo nominovať kandidáta na post generálneho tajomníka tzv. východoeurópskej regionálnej skupine. V rámci OSN funguje päť regionálnych skupín a Východoeurópania doteraz nikdy svojho človeka na čele tejto inštitúcie nemali. Východoeurópska skupina združuje dvadsaťtri krajín strednej, juhovýchodnej a východnej Európy.
O tom, kto sa stane generálnym tajomníkom, rozhoduje de facto Bezpečnostná rada OSN, presnejšie päť mocností s právom veta (USA, Rusko, Veľká Británia, Francúzsko, Čína). Tie síce nemôžu navrhnúť vlastného človeka, ale môžu jednotlivých kandidátov zablokovať. Kandidáta, na ktorom sa Bezpečnostná rada dohodne, musí ešte odobriť Valné zhromaždenie OSN. V tomto prípade však už ide len o formálnu záležitosť. V Bezpečnostnej rade sa nemusí o kandidátoch hlasovať hneď „naostro“. V minulosti sa už stalo, že pred formálnym hlasovaním prebehlo aj niekoľko neformálnych, takzvaných „fiktívnych hlasovaní,“ ktoré mali ukázať silu a podporu jednotlivých adeptov.
V aktuálnom boji o post šéfa OSN, ktorý už v zákulisí intenzívne prebieha, bude dvojnásobne silné postavenie Ruska. Výber kandidáta bude totiž môcť ovplyvniť tak v rámci východoeurópskej skupiny, ako aj v Bezpečnostnej rade. Ako konkurenti našich diplomatov sa najčastejšie spomínajú bývalý slovinský prezident Danilo Türk, bulharská diplomatka a šéfka UNESCO Irina Bokovová, chorvátska šéfka diplomacie Vesna Pusič a bývalý srbský minister zahraničných vecí Vuk Jeremič.
Práve Jeremič je dobrým príkladom toho, že hľadanie dohody vnútri východoeurópskej skupiny v OSN vôbec nemusí byť jednoduchou záležitosťou. Keď mal v roku 2012 tento región obsadiť post šéfa Valného zhromaždenia OSN, východoeurópske krajiny, ktoré sú členmi EÚ, uzavreli dohodu o podpore litovského veľvyslanca pri OSN Čekuolisa. Objavil sa však nový kandidát s podporou Ruska a keďže sa regionálna skupina nedokázala dohodnúť, muselo definitívne rozhodnúť až hlasovanie na pôde Valného zhromaždenia, kde Rusi vylobovali dostatočnú podporu pre Jeremiča.
.všetci na ministra
Hoci Lajčák s Kubišom svoju kandidatúru zatiaľ oficiálne nepotvrdili, na ministerstve zahraničných vecí sa záujem šéfa o tento post berie ako hotová vec. „Musí to byť jasné každému, kto si pozrie zoznam jeho zahraničných ciest a ich dynamiku za posledné mesiace,“ naznačujú diplomati. Samozrejme, len mimo diktafónu a so zárukou, že zostanú v anonymite. Minister Lajčák skutočne v poslednom období cestuje s takou chuťou, že mu v tejto aktivite nemôžu konkurovať ani ministri niektorých veľmocí. A to aj do destinácií, kde predtým slovenskí ministri cestovať nezvykli, pretože tam nemáme významnejšie bilaterálne vzťahy. Len za ostatný rok navštívil napríklad Singapur, Vietnam, Mjanmarsko, Irán, Južnú Kóreu, Pakistan, Spojené arabské emiráty, Mexiko, Gruzínsko, Filipíny, Čínu, spolu s ďalšími krajinami asi 50 štátov sveta. Tento mesiac sa ešte chystá do Brazílie a Kolumbie. Okrem toho vystúpil na zasadnutí Fóra Africkej únie v Addis Abebe na Amman Security Colloqiu v Jordánsku, na bezpečnostnej konferencii v Mníchove, v OECD v Paríži, v OBSE vo Viedni a viackrát hovoril na rôznych fórach OSN v New Yorku a v Ženeve. Pred pár týždňami vo februári tohto roku napríklad v sídle OSN v New Yorku spolupredsedal zasadnutiu Skupiny priateľov reformy bezpečnostného sektora. Počas tejto návštevy tiež na pôde Medzinárodného mierového inštitútu diskutoval s diplomatmi a expertami „o úlohe OSN v ére nových hrozieb a výziev a potrebe znovuinvestovať do multilateralizmu.“
Slovenským diplomatom sa na nadnárodnej úrovni darí najmä preto, že popri vlastnom talente ťažia aj z toho, že pochádzajú z krajiny, ktorá nemá výraznejšiu zahraničnú politiku.
Práve spomínaná Reforma bezpečnostného sektora, o ktorej Lajčák hovoril v New Yorku, je podľa ľudí, s ktorými sme hovorili, dobrým dôkazom, ako veľmi ministrovi na kandidatúre do OSN záleží. Skupina Priateľov reformy bezpečnostného sektora je neformálna platforma (združuje 39 štátov, dve organizácie EÚ a Africkú úniu). Bola založená Slovenskom a kladie si za cieľ „lepšiu koordináciu a spoluprácu rozličných medzinárodných organizácií v procesoch postkoloniálnej stabilizácie krajín alebo ich transformácie“. Táto téma sa stala agendou OSN a minister sa ňou rád prezentuje. Odbor bezpečnostnej politiky na ministerstve zahraničných vecí tak v čase, keď sa intenzívne diskutuje o vnútorných pomeroch v NATO a v susednej krajine prebieha vojna, musí venovať veľkú časť svojej kapacity tejto „soft“ agende. „Je to naša téma v OSN, prebiehajú o nej semináre, kde potom minister cestuje, aby zbieral body u členských štátov. Treba si tiež uvedomiť, že za tým sú desiatky ľudí, ktoré pripravujú podklady a prípravu na podobné vystúpenia, pozvania a cesty ministra. Celé to budí dojem, akoby najvyšším záujmom našej zahraničnej politiky mala byť jeho (stále neohlásená) kandidatúra.
Lajčák nie je v tomto systéme jediný. Tým, že nemáme v medzinárodnej politike hlbokú stopu ani vyjasnené národné záujmy, môžu si jednotlivci dovoliť hrať na seba viac ako inde,“ povedal pre .týždeň jeden z našich bývalých diplomatov.
Ministerstvo zahraničných vecí súvislosť medzi nabitým cestovným kalendárom ministra a jeho prípadnou kandidatúrou na šéfa OSN odmieta. „Minister zahraničných vecí cestuje tam, kde si to momentálne vyžadujú slovenské, alebo európske politické záujmy a tiež slovenské ekonomické záujmy. V súčasnosti je ťažisko ekonomických kontaktov, ale aj prehlbovania dvojstranných vzťahov v regiónoch, ktoré dynamicky rastú a kde existuje nevyužitý hospodársky potenciál. Okrem toho, cesty ministra najmä v prípade vzdialenejších destinácií, sa pripravujú s veľkým časovým predstihom a vyžadujú dlhodobejšiu koordináciu s partnermi,“ tvrdí hovorca rezortu Peter Stano.
Na otázku, čo by získanie tohto postu znamenalo pre našu krajinu, hovorca Stano odpovedá, že podľa Charty OSN musia všetci zamestnanci Sekretariátu OSN postupovať prísne neutrálne a nesmú prijímať pokyny svojich materských krajín. Preto od nich nemožno očakávať presadzovanie politiky a záujmov domovského štátu. „Je však zrejmé, že partneri vnímajú aj to, odkiaľ dotyčný medzinárodný predstaviteľ pochádza,“ dodáva Stano.
.qui bono?
Bez veľkého preháňania však možno povedať, že ak by sa novým šéfom OSN na budúci rok stal Lajčák alebo Kubiš, pre našu krajinu to nemusí mať zásadnejší význam. Ak teda nerátame splnenie osobného sna a raz azda aj pomenovanie nejakej bratislavskej ulice. Robert Fico síce zvolá tlačovku, kde sa úspech nazve historickým, a my mu túto radosť nijako nebudeme kaziť, o Bratislave sa napíše pár článkov v medzinárodnej tlači, dôležitejšie je však niečo iné. Otázku treba položiť inak: Čo z toho bude mať naša krajina? Čo získalo Slovensko z toho, keď bol šéfom OBSE Ján Kubiš? Čo z toho zostane pre našu diplomaciu, keď ten mandát skončí?
Nech už to dopadne akokoľvek, nikoho nemôže prekvapiť, ak Slováci pritom vyjdú naprázdno, jedna vec však za úvahu stojí: slovenským diplomatom sa na nadnárodnej úrovni darí najmä preto, že popri vlastnom talente ťažia aj z toho, že pochádzajú z krajiny, ktorá nemá výraznejšiu zahraničnú politiku. Otázkou je, či by sme nemali otočiť priority.
Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.