Tam za kopcom, len päť minút cesty autom, sú už bojovníci Islamského štátu,“ ukazuje nám šofér bez toho, aby ho tento fakt nejako vzrušoval. Míňame mesto Dohuk a smerujeme z Erbilu, hlavného mesta irackého Kurdistanu, k sýrskej hranici. Ani dvaja kurdskí vojaci na check pointe pri ceste nevyzerajú, že by ich blízkosť Islamského štátu (ISIS) veľmi trápila. Keď im šofér povie, že v aute vezie kresťanov, ležérnym gestom naznačia, aby sme pokračovali.
Problém pre našu šesťčlennú skupinku, v ktorej je aj europoslanec za OľaNO Branislav Škripek, vznikne až na iracko-sýrskej hranici. Hraničný priechod je pre cudzincov uzatvorený a hranicu tu môžu prekračovať iba miestni. Hoci kurdské orgány naše prekročenie hranice na tomto mieste odsúhlasili, k colníkom táto informácia nedorazila.
Vďaka Škripekovmu diplomatickému pasu aspoň nemusíme stáť vonku na slnku. Ujíma sa nás šéf colnice, dobre oblečený švihák so zlatým mobilným telefónom. Odvedie nás do klimatizovanej zasadačky, europoslanca usadí na čestné miesto a sľubuje, že všetko sa určite vysvetlí. Dostávame jeden čaj, druhý čaj, kávu, čas sa vlečie a my stále nevieme, či sa do Sýrie vôbec dostaneme. Nakoniec si však predsa len kurdskí colníci vypýtajú naše pasy a po kontrole nás púšťajú do Sýrie.
.syriaci v akcii
Na sýrskej strane nás už čaká vojenská eskorta Syriackej vojenskej rady, kresťanských milícií, ktoré pôsobia v regióne Al-džazíra ( aramejsky Gozarto) na severovýchode Sýrie. Vznikli v roku 2013 na ochranu Syriakov, čo je pomenovanie pre asýrsku menšinu. Sú to potomkovia pôvodných obyvateľov Mezopotámie, ktorí hovoria po aramejsky a hlásia sa ku kresťanstvu. Syriaci tvorili približne desať percent obyvateľstva vo viac ako dvadsaťmiliónovej Sýrii. V regióne Al-džazíra to bolo dvadsať až tridsať percent populácie.
Keď po Arabskej jari vypukla v Sýrii občianska vojna a začal sa teror Islamského štátu či Frontu al-Nursa, veľké množstvo Syriakov ušlo z krajiny. Rozsah tohto exodu asi najlepšie dokumentuje to, že počet obyvateľov regiónu Al-džazíra sa z dvoch miliónov zmenšil približne na milión. Alebo, ako nám v jednom z kresťanských kostolov v meste Derik hovorí miestny kňaz: ak ešte pred občianskou vojnou patrilo pod ich farnosť viac ako tisíc kresťanských rodín, teraz ich je ledva štyristo.
Mnohí Syriaci tvrdia, že sa opakuje história z roku 1915, keď aj oni podobne ako Arméni čelili genocíde zo strany Osmanskej ríše. 
Tí Syriaci, ktorí v Sýrii zostali, sa na začiatku roku 2014 rozhodli zobrať iniciatívu do svojich rúk. Dohodli sa s miestnymi Kurdmi, ale aj časťou sunnitských Arabov a podpísali takzvanú Spoločenskú zmluvu, ktorou deklarovali vznik demokratickej Samosprávy regiónu Al-džazíra. Súčasťou dohody je aj spolupráca vojenských jednotiek jednotlivých komunít, pričom práve angažovanie sa dobre vyzbrojených a vycvičených kurdských oddielov do obrany syriackých miest a dedín je pre bezpečnosť miestnych kresťanov kľúčovou vecou.
„Nemali sme inú možnosť, keď sme sa nechceli iba pasívne prizerať, ako nás likvidujú,“ hovorí viceprezidentka Samosprávy Elisabeth Gourije. Distingvovaná päťdesiatnička, ktorá si zapaľuje jednu gauloisku za druhou, nám hneď na hranici hovorí niečo, čo počas našej cesty budeme počuť ešte viackrát: Syriaci veria, že projekt Samosprávy, ktorý oni inicovali a ktorý im momentálne na území Al–džazíry pomáha prežiť, sa po vojne môže stať modelom pre celú Sýriu.
.osud do vlastných rúk
Cestou do mesta Amuda, ktoré je administratívnym centrom syriackej Samosprávy, prechádzame akoby územím duchov. Dediny a mestečká sú vyľudnené, len sem-tam vidieť pastiera so stádom oviec. Väčšina ropných veží, ktoré vidieť popri ceste, nepracuje. Pritom, ako nám neskôr povedal miestny minister energetiky Sanharib Barson, tento región produkoval pred občianskou vojnou takmer 400-tisíc barelov ropy denne. Z viac ako tisíc ropných veží dnes funguje len okolo dvesto. Časť ropných zariadení kontrolujú bojovníci Islamského štátu, ktorí vyťaženú ropu pašujú do Turecka a tam predávajú ďalej.
„Pri našom modeli sme sa inšpirovali Európou a preto by sme chceli, aby o nás Európania prejavili záujem a pomohli nám. Útočia na nás zo všetkých strán a bez vašej pomoci dlho nevydržíme."
Amuda je malé mesto, pod kontrolou kresťanských milicií. Hlavným mestom Samosprávy sa stala preto, lebo časť mesta Kamišli, ktoré je prirodzeným centrom regiónu, kontrolujú jednotky prezidenta Baššára al-Assada. A s tými majú kresťania komplikované vzťahy. Budova, v ktorej sídli vláda a parlament demokratickej Samosprávy, pripomína kultúrne domy v našich okresných mestách. Parlament má stojeden poslancov, ktorých delegovali rôzne organizácie. Pôvodne boli v pláne aj regulérne voľby, ale tie by bolo v podmienkach občianskej vojny ťažké zorganizovať.
Samospráva má okrem parlamentu aj vládu s ministrami, v ktorej sú zastúpené všetky národnostné a náboženské skupiny. Vytvorili si dokonca aj ministerstvo zahraničných vecí. Jeho šéf Abdulkarim Omar priznáva, že najväčšou výzvou je to, aby si túto samosprávu svet vôbec všimol. „Pri našom modeli sme sa inšpirovali Európou a preto by sme chceli, aby o nás Európania prejavili záujem a pomohli nám. Útočia na nás zo všetkých strán a bez vašej pomoci dlho nevydržíme,“ vyzýva nás minister.
Volanie o pomoc smerom do Európy sa opakuje aj na stretnutí s ďalšími ministrami. Vojnou skúšaný región, kde nefunguje základná infraštruktúra, kde sa rozpadol sociálny systém, kde vypukla epidémia mozgovej obrny a kde je voda aj elektrina sú tažkým luxusom, nutne potrebuje ekonomickú a humanitárnu pomoc. Ale tiež vojenskú výzbroj a výstroj pre jednotky, ktoré chránia tých, čo ešte neušli. Miestni lídri sa musia postarať aj o desaťtisíce utečencov, najmä Jezidov a kresťanov z iných oblastí, ktorí sa teraz nachádzajú na území regiónu.
Veľkým problémom je nedostatok lekárov, zdravotníckeho personálu, ale aj neadresná pomoc. „Nedostane sa k tým, čo ju potrebujú. Veľa peňazí sa stratí, jednoducho sa rozkradnú, pretože veľké humanitárne organizácie tu nemajú vlastných ľudí na kontrolu a posielajú pomoc nedôveryhodným ľuďom a organizácim,“ vysvetľuje nám Malek Hanna zo Syriackého Červeného kríža.
Predstavitelia Samosprávy v Al-džazíre veria, že Západ im pomôže a umožní tak prežiť nielen im, ale aj ich samosprávnemu modelu. Veď kresťanská Európa predsa nemôže ignorovať utrpenie svojich bratov a sestier na Blízkom východe a dopustiť ich zánik. To, že veľká časť Európy dnes už nepovažuje svoje kresťanské korene za niečo, z čoho by jej vyplýval nejaký záväzok voči kresťanom inde vo svete, sa vysvetľuje ťažko. Rovnako to, že európski politici dnes za oveľa väčšie priority považujú situáciu na Ukrajine či v Grécku.
Títo ľudia, ktorí každý deň čelia niečomu takému diabolskému, ako je Islamský štát, to nedokážu pochopiť. Jednu požiadavku však formulujú obzvlášť nástojčivo. Je ňou vytvorenie tlaku na Turecko, aby otvorilo svoju hranicu. Región má spoločnú hranicu s Tureckom, ktorej prekročenie predstavuje pre miestnych ľudí v prípade útoku islamistov najrýchlejšiu cestu do bezpečia. Turci to však odmietajú a vysvetľujú to tým, že v regióne operujú jednotky Strany kurdských pracujúcich (PKK), ktorá je na listine teroristických oranizácií a jej líder Abdullah Öcalan sedí v tureckom väzení. Predstavitelia Samosprávy nám ukazujú materiál so zdokumentovanými prípadmi, keď tureckí vojaci zabili miestnych ľudí, ktorí si chceli útekom cez hranicu zachrániť život.
Našťastie beznádej nie je jedinou emóciou, ktorá vyplynie so stretnutí s predstaviteľmi samosprávy Al–džazíry. Hebun je najmladšou poslankyňou miestneho parlamentu, v agende má vzdelávanie a šport. Hoci je etnická Kurdka, študuje arabskú literatúru. Hovorí veľmi dobre po anglicky, ale na otázku, či neuvažovala o emigrácii, má jednoznačnú odpoveď. „Utieklo už veľa mojich príbuzných a priateľov. Nemôžeme odísť všetci. Niekto tu musí zostať a pokúsiť sa urobiť niečo, aby sa naša zem nedostala do rúk vrahov.“
.u šejka
Šejk Ahmadi Dham al Hadi je hlavou klanu Šammar a jedným z lídrov sunnitských Arabov v regióne. Na ceste do jeho sídla nás sprevádzajú príslušníci jeho milícií, ktorí v čiernych uniformách s citátmi z Koránu vyzerajú oveľa drsnejšie ako naši doterajší kresťanskí sprievodcovia z radov Syriackej vojenskej rady. Na čele aj na konci kolóny idú pick-upy s ťažkými guľomentmi na korbách. Šejkov rozľahlý palác sa nachádza už veľmi blízko frontovej línie, je obohnaný niekoľkokilometrovým zákopom a stojí pred ním dokonca mínomet.
Dym, ktorý v čase nášho príchodu možno vidieť na horizonte, je dôkazom, že na fronte s Islamským štátom sa aj v tejto chvíli aktívne bojuje. Šejk svojou spoluprácou so syriackymi kresťanmi a Samosprávou veľa riskuje. Jeho hlavným motívom pravdepodobne nie je láska ku kresťanom, hoci viackrát zdôrazňuje, že jeho milície chránia aj ich, ale skôr pragmatický kalkul týkajúci sa porážky Islamského štátu a posilnenia vplyvu Kurdov v regióne.
Po príchode do domu nás šejkovi ľudia usádzajú na čestné miesta a spolu s nami je tu ešte asi tridsať mužov, všetko šejkových príbuzných. Nakoniec len samotný šejk má dve ženy a devätnásť detí. Po miestnosti sa rozostavia ozbrojenci so samopalmi, obsluha prinesie silnú kávu a ponúka všetkých cigaretami. Šejk sa posadí do kresla priamo oproti europoslancovi Škripekovi, zapáli si cigaru a rokovanie sa môže začať.
Vodca klanu rozhodne nevolí diplomatický slovník. Za Islamský štát je podľa neho rozhodne zodpovedný Západ a jeho necitlivá politika na Blízkom východe, ktorá zradikalizovala časť moslimov.
Aj keď to šejk nepovie priamo, z jeho slov sa dá vycítiť, že v arabskom svete rozšírené konšpiračné téorie o tom, že ISIS založila CIA, aby sa Arabi medzi sebou navzájom vraždili, sa tu nepovažujú za úplnú hlúposť. A opäť sa opakuje výzva: PKK nie sú žiadni teroristi, zasaďte sa za to, aby boli vymazaní zo zoznamu teroristických organizácií a aby Öcalan bol prepustený z tureckého väzenia. Podľa šejka by tento krok a otvorenie hranice s Tureckom, jeho ľudu v prípade ohrozenia veľmi pomohlo. „Ak by ste neurobili nič, tak potom by bolo lepšie, keby ste sem vôbec neboli chodili,“ končí šejk Ahmadi svoju reč.
Napriek tejto vete sa stretnutie končí v dobrej atmosfére a pokračuje opulentným obedom, v rámci ktorého sa servírujú obrovské taniere ryže s varenou jahňacinou, vrátane hlavy a vnútorností. Je sa samozrejme rukami.
.v boji s ISIS
Mesto Derik alebo po arabsky Al–Malikiyah je celé pod kontrolou kresťanských jednotiek Syriackej vojenskej rady. Nejde o žiadne pulzujúce veľkomesto. Niekoľkým zaprášeným uliciam dominuje kresťanský chrám, otvorených je niekoľko malých obchodíkov a večer môžu svietiť iba tí šťastnejší, ktorí vlastnia naftový generátor.
Neďaleko od mesta sa nachádza vojenská akadémia Martyr Abgar, akési výcvikové centrum kresťanských milícií. V skutočnosti ide o niekoľko betónových prístreškov a strážnu vežu, na ktorej stojí vojak s ostreľovacou puškou. Hneď vedľa je malé cvičisko s kúskom lesa, kde prebieha 21-dňový výcvik. V čase nášho príchodu je tu len niekoľko desiatok vojakov, zvyšok sa nachádza na fronte s Islamským štátom.
"Kresťanským vojakom nechýba odvaha či odhodlanie. No v porovnaní s Kurdami či inými milíciami v regióne zaostávajú vo výzbroji."
Jednotky Syriackej vojenskej rady majú približne dvetisíc členov, sú vyzbrojené prevažne ľahkými zbraňami, najmä kalašnikovmi. Okrem toho majú k dispozícii ešte niekoľko ťažkých guľometov. V radoch týchto jednotiek bojujú aj ženy. Tie sa často vyskytujú aj v kurdských oddieloch a bojovníci ISIS z nich majú panický strach. Veria totiž, že keď zomrú rukou ženy, brány raja pre nich ostanú zatvorené. Kurdské bojovníčky preto často nastupujú do boja s oslavným pokrikom, ktorý je podobný bojovému pokriku indiánov a v pokojných časoch ho možno počuť na svatbách a oslavách. Keď zaznie na fronte, islamisti sa často dávajú na útek.
Hovorca jednotiek Syriackej vojenskej rady má milé meno Kino. Vyštudoval stomatológiu v zahraničí, vrátil sa však domov bojovať. ISIS opisuje ako dobre vyzbrojené a vycvičené milície, ktoré po obsadení irackého Mosulu a viacerých vojenských základní v Sýrii ukoristili kvalitné ťažké zbrane. Zaujímavá je aj informácia, že približne polovica bojovníkov Islamského štátu v tejto oblasti sú miestni ľudia, zvyšok sú zahraniční občania, z arabských štátov, ale aj zo Západu. „Najhoršie je, že sú to fanatici, ktorí majú samovražedné sklony. Vrhnú do boja tristo ľudí a keď polovica padne, je im to jedno,“ hovorí Kino.
Opisuje tiež situácie, keď jeho vojaci obkľúčili dom s bojovníkmi ISIS, ktorí sa odmietli vzdať a bojovali až do konca, kým ich nezabili. Boje s Islamským štátom majú rôzne podoby, niekedy sú to prestrelky na diaľku, inokedy boj muža proti mužovi vnútri dedín a mestečiek. Kresťanským vojakom nechýba odvaha či odhodlanie. No v porovnaní s Kurdami či inými milíciami v regióne zaostávajú vo výzbroji. Potrebovali by viac ťažkých zbraní, ale aj nepriestrelné vesty či zariadenia na nočné videnie. Cítiť z nich však hrdosť na to, že sa dokázali zmobilizovať a neostali len pasívne čakať na svoj koniec.
Podobná iniciatíva vojenskej a politickej spolupráce príslušníkov rôznych národností a náboženských skupín proti islamistom, ako na severovýchode Sýrie, sa v závere minulého roku objavila aj na Ninivskej planine a v niektorých ďalších oblastiach na severe Iraku. Dohodli sa na nej zástupcovia syriackých kresťanov, Turkménov Jezidov a Kurdov. Akceptovali ju aj kurdské regionálne orgány. „Aj keď to nevyjde, aspoň sme niečo urobili, aby sme prežili. Potrebujeme však vašu pomoc,“ opakuje nám pri večeri v hoteli hovorca Kino. Týmto odkazom sa v Sýrii končilo každé naše stretnutie.
Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní.