či už je tento vtip autentický, alebo neautentický, zahŕňa v sebe dlhotrvajúci západný prístup k zvyšku sveta. A je to aj prístup, ktorý podopieral americkú zahraničnú politiku počas studenej vojny.
V poslednom čase sa však zdá, že sa tu vynára ešte problematickejší pocit zo západných lídrov. Tí by sa radi uspokojili ani nie tak s „naším idiotom“, ako skôr s akýmkoľvek idiotom, ktorý môže zaviesť stabilitu, nech to stojí, čo to stojí. Je to lákavá, no nebezpečná mentalita.
Skúsenosť by mala viesť západných lídrov opačným smerom. Plynutím času sa zdanlivo pragmatický klientelizmus studenej vojny predsa len vzdialil ideálu. Samozrejme, v mnohých prípadoch – ako sú iránsky šach, kambodžský Lon Nol, čilský Augusto Pinochet a Mobutu Sese Seko z Demokratickej republiky Kongo, aby som menovala aspoň niekoľkých – to viedlo k dlhotrvajúcej neistote a neporiadku.
Boli to však zúfalé časy. Západní lídri opäť upadli do osídel studenej vojny, keďže neboli schopní skrotiť násilie, utrpenie a chaos, ktoré zaplavili Blízky východ a Severnú Afriku. Dôsledky toho postupne pociťujeme v Európe. Všetko, o čo im šlo, bolo, že chceli niekomu – a teraz vlastne hocikomu – vnútiť poriadok.
Toto zúfalstvo je azda najzjavnejšie v Sýrii. Po mnohých rokoch, keď bol sýrsky prezident Baššár al-Asad problémom, dnes narastajúci počet západných tvorcov politiky a stratégov predpokladá, že by mohol byť vlastne súčasťou riešenia – alebo aspoň prechodným riešením.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.