Islamský štát spĺňa atribúty štátu

vrátili ste sa takmer po piatich rokoch z Bagdadu. Čo vám bude z neho najviac chýbať?

Tá práca. Mňa to strašne bavilo.

čo presne?

Ako diplomat – alebo aj ako politik – máte občas šancu zažiť, že ste niečo zmenili, zaviedli, dokázali, urovnali. Takých období nie je v živote zas tak veľa. Zažila som to, keď som pracovala na českom ministerstve zahraničia ako riaditeľka odboru Blízkeho východu: začínali sme vo Varšavskej zmluve, končili v NATO. Potom som bola takmer päť rokov veľvyslankyňou v Slovinsku, čo boli pre mňa osobne krásne roky, lenže spätne videné: čo po nich zostalo? A rovnaký pocit som mala, keď som končila ako poslankyňa Európskeho parlamentu: kde je všetok ten uplynulý čas? Ale teraz v Iraku som zistila, že dokážem presadiť aj vo vojnovej zóne, dokonca aj na území Islamského štátu zmysluplné veci. Je to asi vôbec najviac, čo som kedy v živote dosiahla.

a nie je ešte skoro na hodnotenie?

Pozrite sa, dnes je v Iraku 3,1 milióna vysídlených ľudí. Nám sa podarilo, že naše tábory boli bezpečným prístavom. Nikto nám tam nezomrel od smädu v letných horúčavách. Ani od zimy v kurdských horách. Ani ich nezasiahla odpálená raketa.

čo znamená „nám“?

Nám, západnému spoločenstvu. Ide o peniaze EÚ, ale aj Američanov alebo Nórov.

dá sa zásluha za to, že nikto neumrel, pripisovať „nám“?

Zaistili sme všetko – od prvej fľaše vody cez balíčky základných potravín po deky, zubnú pastu a ponožky. V lete tohto roku Európska komisia prelomila aj tradičné prístupy a schválila smernicu, podľa ktorej každej z týchto rodín vyplácame určitú sumu irackých dinárov – v prepočte 330 eur na mesiac. Presadenie tejto veci nás stálo veľa práce, preto som na to pyšná: zachovávame tým rodinám ľudskú dôstojnosť. Samy si rozhodnú, či potrebujú sunar, alebo kefku. Ale samozrejme, je to možné len tam, kde funguje normálny trh. Inak by tých 330 eur pre rodiny spôsobilo, že v okolí utečeneckého tábora astronomicky vyletia ceny.

ako sa prišlo práve na 330 eur?

Je to suma, ktorá by mala uživiť šesťčlennú irackú rodinu jeden mesiac.

a keby sa vás nejaký Európan spýtal, na čo je dobré rozdávať irackým rodinám peniaze?

Poviem to úplne natvrdo: vybudovali sme systém, vďaka ktorému tí utečenci stále väčšinovo zostávajú v Iraku. Na to je potrebná humanitárna pomoc – a potom stabilizácia a rozvoj. Keď tieto tri veci prepojíte, môžete utečencov udržať v krajine. A nestojí to zas také strašné peniaze.

koľko to stojí?

Tak napríklad v humanitárnej oblasti Európska únia minie v roku 2015 v Iraku 90 miliónov eur. Len pätina z toho ide cez OSN, inak to vynakladáme priamo my.

koľko z toho sa stratí po ceste? Podľa rebríčka Transparency International je Irak takmer najskorumpovanejšia krajina na svete – 170. zo 175 meraných krajín.

Platíme celkom desať miestnych neziskových organizácií, ktoré sme sami vyberali, a za ich výdavky môžem ručiť takmer do posledného dinára. Zameriavajú sa na určitú menšinu – na jezídov alebo na Kurdov. Zaisťujú napríklad posttraumatickú pomoc utečencom. Alebo letné školy pre deti v táboroch. Alebo pomoc vdovám, čo je v Iraku enormný problém. Tu sa peniaze nestrácali. Horšie to bolo v programe rozvojovej pomoci OSN (UNDP). Tam som 15 miliónov eur dostávala späť do európskeho všeobecného rozpočtu.

povedali ste, že okrem humanitárnej pomoci a rozvoja platíte „stabilizáciu". Stabilizáciu čoho?

Povojnovej zóny. To je možno najdôležitejší program, ktorý sa teraz vykonáva v Tikríte (pozn. red. – asi 140 kilometrov severozápadne od Bagdadu, vlani v júni mesto dobyl Islamský štát, tento rok na jar ho iracké jednotky vybojovali späť). Možno sa bude robiť v Ramádí (pozn. red. – asi 100 kilometrov západne od Bagdadu, boje tu doteraz prebiehajú) a možno sa raz uskutoční aj v Mósule (pozn. red. – mesto s 2 miliónmi obyvateľov a ropnou rafinériou na severe krajiny, plne pod kontrolou Islamského štátu).

V deň, keď odídu vojaci, musí niekto prísť a prevziať správu, zriadiť miestnu políciu, pokúsiť sa zistiť, čo všetko je zamínované, obnoviť dodávky vody a elektriny... A musí to urobiť relatívne rýchlo.