Čomu prospeje dohoda s Iránom?

Druhého apríla 2015 oznámila európska šéfka pre diplomaciu Federica Mogherini spolu s iránskym ministrom zahraničia Muhammadom Džavádom Zarifom uzavretie rámcovej dohody o iránskom jadrovom programe. Do 30. júna mala byť hotová finálna podoba dohody. Znamená to, že Irán sa z hrozby mení na partnera?

Obsahom rámcovej zmluvy sú obmedzenia iránskeho jadrového (podľa vyjadrení Teheránu výsostne mierového) programu. Jej detaily zverejnilo šesť mocností, ktoré s Iránom vyjednávali. Irán ich nepotvrdil ani nevyvrátil. Cieľom rámcovej dohody je to, aby sa Irán dostal do štádia, keď nebude schopný vyrobiť jadrovú zbraň za obdobie kratšie než rok. Pôvodne malo dôjsť k uzavretiu finálnej dohody ešte v novembri minulého roka, prieťahy však spôsobili, že stále nie je na svete. Takže rámcová dohoda má v podstate za úlohu zmierniť obavy z neúspechu rokovacieho procesu.

Názory na rámcovú dohodu sa rôznia. V Iráne sú takí, ktorí ju vyhlasujú za dielo satanskej Ameriky, určené na likvidáciu islamskej republiky. V USA sa nájdu kritici, ktorí na rovinu povedia – zmluva-nezmluva, na Irán treba v tejto chvíli preventívne zaútočiť, pretože vojna s ním je nevyhnutná, a práve teraz by stála ešte najmenej životov a materiálnych zdrojov.

Lenže odpor proti rámcovej zmluve nepochádza len z radov iránskych mulláhov alebo amerických jastrabov. Aj tí, ktorí jej uzavretie neodsúdili, alebo ho priam vítajú, nemôžu nevidieť jej slabé miesta.

.irán stratil strach z invázie
Základná slabina zmluvy netkvie v nej samotnej, ale v rokovaniach, ktoré k nej viedli. Porovnajme si východiskovú situáciu so súčasnosťou.

Rokovania svetových mocností s Iránom o jadrovom programe sa začali v roku 2003. Paradoxne vtedy k iránskej ochote sadnúť si za rokovací stôl prispel jeden z najkontroverznejších „podnikov“ americkej zahraničnej politiky konca dvadsiateho storočia – vojna v Iraku. Medzi špičkami islamskej republiky vtedy zavládol strach, že po tom, čo USA porazili režim Saddáma Husajna, pôjdu ďalej a režim ajatolláhov bude na rane hneď druhý. Vtedy bol Irán dokonca schopný pripustiť, že prestane s obohacovaním uránu. Druhý raz už taký ústupok nezopakoval.

„Nešťastné vyústenie vojny v Iraku nielenže prispelo k destabilizácii regiónu, ale obralo Američanov o kredibilitu.