keď sa povie 2015, čo ti napadne ako prvé?
Ťažký rok.
prečo?
Lebo sa popri bežných problémoch diali veci, ktoré sme neočakávali. Mali veľký vplyv na Európu aj na Slovensko.
keď ti ako prvé nenapadne niečo osobné, ale ťažký rok sveta, už si naozaj prezident.
To vychádza z toho, aký život vediem. Ráno vstávam čítaním toho, čo sa udialo. Cez deň riešim zákony, prijímam ľudí, chodím do regiónov. Diskutujem a radíme sa o problémoch. Keď už ležím v posteli, zasa čítam správy a prezerám spravodajstvo. Jednoducho tým žijem.
keď hovoríš, že ráno vstávaš a čítaš si prehľad tlače – má na to prezident nejakú službu?
Áno, každý deň mi chodí prehľad najdôležitejších vnútro- a zahraničnopolitických vecí. Je to sumár približne šesťdesiatich až osemdesiatich textov. Plus si robím vlastný prehľad. Vždy preletím aj bulvár. Nie preto, že by ma to bavilo, ale aby som vedel, čo ľudia riešia, čím žijú.
najťažší okamih roka 2015?
(Ticho.) Takmer celú noc som nespal počas rokovania o Minskej dohode o prímerí na Ukrajine. Jeden z najťažších momentov bol aj teroristický útok v Paríži. A ešte si spomínam na ráno, keď som mal pri čítaní správ v očiach slzy. Čítal som vtedy vyjadrenia niektorých čelných predstaviteľov Slovenska a vyšehradských krajín k migračnej kríze.
naozaj slzy?
Áno. Premýšľal som o ich slovách, uvedomoval si ich dopad a mal som slzy v očiach.
prečo boli práve tieto momenty najťažšie?
Pri Paríži mi chvíľu trvalo, než som ho dokázal prijať. Jeden z mojich blízkych priateľov, ktorý má iný názor na migračnú krízu, mi vtedy povedal: Tak vidíš, toto si chcel. Vtedy som si uvedomil, aká dlhá a ťažká cesta nás, ktorí chceme otvorenú a solidárnu Európu, v tejto veci ešte čaká. To bola situácia, pri ktorej sme si v noci volali so šéfom SIS o tom, ako skúmajú, či nejde o nejaký sieťový útok vo viacerých európskych mestách. Na druhý deň som cítil obrovskú ťažobu.
„Štyridsať rokov sme žili zatvorení a utekalo sa vždy od nás, nie k nám. Je to pre nás nový fenomén.“
čo sa týka vyjadrení vyšehradských politikov k migračnej kríze, v minulom vydaní .týždňa sme mali rozhovor s kardinálom Schönbornom, ktorý je až zdesený z postojov vyšehradských elít voči utečencom. Prečo sa v tom dosť výrazne líšime od zvyšku Európy?
Vidieť to napríklad aj vo východnej časti Nemecka. Štyridsať rokov sme žili zatvorení a utekalo sa vždy od nás, nie k nám. Je to pre nás nový fenomén, za ktorý by sme však nemali našich ľudí až tak kritizovať. Keď som mal v paláci na návšteve migrantov, ktorí tu už nejaký čas žijú, spýtal som sa ich, či by išli na Slovensko znovu. Všetci vtedy povedali, že na začiatku k nim boli ľudia nedôverčiví, no potom vznikali veľké priateľstvá.
Keď naši ľudia pochopili, že migranti sú ľudia ako my, o to viac im pomáhali. Rozdiel teda zrejme nie je medzi ľuďmi zo Slovenska, Poľska, Maďarska či Česka a zvyškom Európy, ale v tých štyridsiatich rokoch uzavretia. Práve preto však veľmi záleží na tom, čo povie elita. Či ľuďom povedia, nech sa pozrú na krajiny, ktoré také niečo zvládli, alebo povedia: Viete čo, bojte sa, lebo to sú choroby, to je násilie, to je terorizmus. V tomto časť vyšehradskej elity zlyhala.
v tomto postoji sa v rámci vyšehradskej skupiny dosť odlišuješ od zvyšku lídrov.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.