Zdravotné sestry štát sklamáva už dekády. Ich odbory už tri roky márne vyjednávajú zvýšenie platov. Stanovačka ako forma protestu pred Úradom vlády v októbri 2013 zostala len epizódou v bezvýslednej snahe niečo zmeniť. Na rozdiel od lekárov sa situácia sestier nepohla ani o piaď. Vrcholovým politikom sa do zásadnejších zmien púšťať nechce. Zároveň sa možno spoliehajú na to, že sestry sú špecifická skupina. A sú.
Sú to zväčša obetavé ženy, ktoré majú aj osobnú potrebu starať sa o druhých. Keďže sú zvyknuté do istej miery znášať utrpenie spolu s pacientmi – aspoň z psychologického hľadiska – vedia vytrpieť aj viac bolesti, spôsobenej nespravodlivým prístupom štátu. Sú trpezlivejšie ako iné skupiny. A majú silnejší pocit zodpovednosti, keďže ich chyby môžu znamenať stratu zdravia a života iných. Aj sa boja, ako väčšina bežných ľudí v postsocialistickej krajine. Ale zdá sa, že pohár trpezlivosti pretiekol.
„Keď sme na jar dávali výpovede, tak to bolo pre našu vyčerpanosť. Boli sme každý deň v službe, okrem zákonného voľna po nočnej.“
Žilinská nemocnica s poliklinikou je škaredo vyzerajúci objekt, v ktorom ľahko zablúdite. Nepomáha ani jesenný západ slnka a krása farbami hrajúcich hôr okolo bývalej Slotovej bašty. Z chirurgickej jednotky intenzívnej starostlivosti nám vyjde v ústrety Renáta Danišová, sympaticky vyzerajúca dáma, ktorá je evidentne v strese. Musí sa rýchlo vrátiť, pretože na jednotke má veľa ľudí, ktorí ju potrebujú.
Pani Danišová je zdravotnou sestrou už od roku 1988. Prešla si detským oddelením, prácou na záchranke aj chirurgiou. Už prvý kontakt ukazuje na veľký problém sestier na Slovensku: ich enormnú vyťaženosť.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.