začne to mávnutím rukou. Pokračuje notoricky známymi povzdychmi: „Všetci sú rovnakí. Nejako bolo a nejako bude. Tí hore rozhodnú. Čo už ja s tým urobím.“ Nie, necitujeme Kalinčiakovu Reštavráciu ani Jesenského Demokratov. Táto klasika patrí do slovníka voličov, ktorí nenosia stranícke tričká príliš viditeľne. Potmehútsky sa usmievajú, ako to všetkým natreli a majú teflónovú pamäť.
Najprv sa porátajme so sériou neužitočných mýtov. Po prvé, voliči Smeru nie sú len dôchodcovia. Nájde sa medzi nimi veľa mladých a frustrovaných z neschopnosti presadiť sa, ale zrejme najviac príslušníkov strednej generácie, ktorá má pocit, že na ňu dejiny zabudli. Ešte aj tie Dzurindove reformy si odniesli na chrbte najmä oni. Radi by išli k moru a cestovali, ale nemajú za čo. Načo je im taká sloboda?
„Keď treba zahrať na identitu, národní a kresťanskí, keď na srdce, tak ľavičiari.“
Po druhé, voliči Smeru nie sú všetci zapálení socialisti, i keď časy normalizačných súdruhov majú nostalgickú príchuť priemernej bezstarostnosti. Toho zasmradeného ticha, kde nevyskakovať znamená žiť si dobre. Už len mať dobré konexie, ideálne bratranca na ministerstve. Hovoriť o tom, že je medzi nimi veľa matrikových kresťanov, lebo vedia, čo sa v rodine sluší a patrí, by bolo nosením dreva do lesa. Sociológovia Oľga Gyarfášová a Vladimír Krivý v publikácií Ako sa mení slovenská spoločnosť siahli po termíne „konzervatívni ľavičiari“. Keď treba zahrať na identitu, národní a kresťanskí, keď na srdce, tak ľavičiari.
Peter Marlow / Magnum / Profimedia máj 1978, Praha: Voliči Smeru nie sú všetci zapálení socialisti, i keď časy normalizačných súdruhov majú príchuť priemernej bezstarostnosti.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.