deviateho mája 1950 francúzsky minister zahraničných vecí Robert Schuman predniesol v Salon de l’Horloge deklaráciu, ktorá dnes nesie jeho meno, pretože položila základy európskej integrácie. Jej prvá veta hovorí, že „svetový mier nemôže byť udržaný bez kreatívneho úsilia, ktoré zodpovedá nebezpečenstvám, ktoré ho ohrozujú.“ Projekt zjednotenej Európy vznikol na troskách vojnou zničeného kontinentu. Dnes je považovaný za samozrejmosť a Európa sa stáva útočiskom pre tých, ktorí hľadajú bezpečie a utekajú z vojnou ohrozených oblastí. A práve o nich hovoril pápež František, keď v piatok 6. mája prijal vo Vatikáne jedno z najprestížnejších európskych ocenení, Cenu Karola Veľkého.

„Odmietnutie vlastných kresťanských koreňov viedlo k tomu, že vatikánska diplomacia, ale aj samotný pápež Benedikt XVI. mali k Bruselu veľmi chladný postoj.“

Vo svojom príhovore, ktorý v Apoštolskom paláci vo Vatikáne počúvali poprední európski politici – nemecká kancelárka Angela Merkelová, španielsky kráľ Filip, predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker či predseda Európskej rady Donald Tusk – pápež zdôraznil nutnosť návratu k elánu otcov zakladateľov jednotnej Európy, ktorí „mali odvahu o ideáloch Európy nielen snívať, ale odvážili sa zmeniť aj usporiadanie, ktoré splodilo násilie a ničenie.“ Dodal, že plány a vízie otcov zakladateľov stavať mosty a boriť múry sú dnes naliehavejšie než inokedy, pretože Európa čelí pokušeniu uzatvoriť sa do svojej vlastnej ulity, akoby už bola len „starou mamou“ alebo „pevnosťou“ s pocitom ohrozenia.

Vízia pápeža Františka zjavne nadväzuje na postoje svojich predchodcov, ktorí výrazne podporovali myšlienku zjednotenej Európy. Napokon, otcovia Európy – Schuman, De Gaspari, Adenauer ale aj Monnet – boli kresťanskí demokrati, ktorí čerpali z kresťanských ideálov solidarity a zmierenia. Neskôr však mali samotní európski politici často vlažný, ak nie priam odmietavý postoj ku kresťanstvu alebo náboženstvám. To sa odrazilo napríklad v diskusii o kresťanských koreňoch Európy, ktorá bola živá na začiatku milénia. Odmietnutie vlastných koreňov a ich tichá absencia v návrhu preambuly ústavnej zmluvy EÚ viedlo k tomu, že vatikánska diplomacia, ale aj samotný pápež Benedikt XVI. mali k Bruselu veľmi chladný postoj. Ak Ján Pavol II. pracoval na zjednotení Európy a aj počas príhovoru k členom Európskeho parlamentu v Štrasburgu v októbri 1988 hovoril o tom, že kontinent musí dýchať oboma časťami svojich pľúc, teda aj krajinami na východ od železnej opony, jeho nástupca Benedikt XVI. nikdy v Štrasburgu nevystúpil.

Benedikt XVI. sa nedokázal zmieriť s tým, že sa Európa odmieta priznať k svojim kresťanským koreňom. Pripomenul to nielen vo svojom ratisbonskom príhovore, ale aj členom nemeckého Bundestagu v septembra 2011. Vtedy vyhlásil, že ignorovať túto skutočnosť „ako len niečo minulé“ by malo za následok rozklad našej kultúry. Podľa Benedikta XVI. európske kultúrne dedičstvo pomáha politikom stať sa lepšími zákonodarcami, pretože je formované na viere a rozume. „Presvedčenie, že existuje Boh Stvoriteľ umožnilo vznik konceptu ľudských práv, rovnosti pred zákonom, ale viedlo aj k uznaniu nedotknuteľnosti ľudskej dôstojnosti každého človeka a pochopeniu zodpovednosti za svoje činy,“ zdôraznil v Berlíne pápež Benedikt.

V súvislosti s odovzdaním Ceny Karola Veľkého pápežovi Františkovi preto treba upozorniť na dôležitý posun Vatikánu vo vzťahu k Európe. František, na rozdiel od Benedikta XVI., konsoliduje vzťahy Svätej Stolice a predstaviteľov Európskej únie, čo bolo zrejmé už počas jeho vystúpenia v Európskom parlamente v Štrasburgu v novembri minulého roku. František nielenže vystúpil v Európskom parlamente, ale vo svojom príhovore 6. mája nehovoril o „kresťanskej identite“ Európy, ale o „multikultúrnej identite“, ktorá je koreňom našich národov a Európy: „Korene našich národov, korene Európy, sa konsolidovali počas dejín tým, že sa naučili integrovať do vždy novej syntézy najrôznejšie kultúry bez priamych spoločných väzieb. Európska identita je a vždy bola dynamickou a multikultúrnou identitou.“

Tento posun reflexie Vatikánu smerom k Európskej únii a jej identite je dôležitý v kontexte geopolitickej situácie, v ktorej sa Európa nachádza, tak z pohľadu vonkajšieho prostredia, blízkovýchodnej krízy, ako aj vnútorných sporov a odstredivých síl, ktoré ju sprevádzajú. Pápež František nám tak chcel pripomenúť, že nesmieme podľahnúť huntingtonovskej logike stretu civilizácií, ale hľadať a znovu objavovať nové možnosti dialógu a konkrétnej solidarity, ktoré stáli pri kolíske Európy a aj dnes ostávajú základom jej znovuzrodenia a regenerácie. Preto prijatie Ceny Karola Veľkého a príhovor pápeža Františka vo Vatikáne neboli len akousi ceremóniou alebo slávnosťou, ale ďalekosiahlym prorockým gestom. Jeho sila je v tom, že je priamou ozvenou prorockého gesta Roberta Schumana z 9. mája 1950. A práve takéto odvážne gesto Európa dnes potrebovala.

Autor pracuje vo Výbore regiónov v Bruseli. Článok vyjadruje jeho osobný postoj.