Naša a vaša Európa

minulý týždeň zverejnila Európska komisia nový legislatívny návrh, ktorý má doplniť Dublinský systém kvót pre prijímanie utečencov členskými štátmi. Podľa tohto návrhu členská krajina nemusí prijať toľko utečencov, koľko jej ukladajú kvóty. Za každého neprijatého utečenca však musí zaplatiť istú sumu krajine, ktorá ich prijme. Potiaľto je návrh vcelku akceptovateľný a predstavuje racionálny pokus o riešenie nesmierne zložitej situácie. Celá rozumnosť tohto návrhu však stojí a padá na sume, ktorú musí jedna krajina druhej zaplatiť. A suma navrhnutá Európskou komisiou je absurdná – 250-tisíc eur za jedného utečenca.

Ak túto sumu porovnáme s priemernou hrubou mzdou na Slovensku – ktorá je na úrovni 900 eur – zistíme, že na „zaplatenie“ jedného utečenca musí priemerný Slovák pracovať dvadsaťtri rokov. Z tejto perspektívy je jasné, že uvedená suma nie je ani solidárny príspevok, ako ju nazvali v Bruseli, ani pokuta, ako ju nazvali v krajinách V4, ale že je to jednoducho úplná blbosť.

„Môže ísť o taktiku. Predloží sa neprijateľný návrh a ten sa stiahne v prospech prijateľnejšieho.“

Kde sa však to bláznivé číslo 250 000 vzalo? Európska komisia ho zdôvodňuje bližšie nešpecifikovanými nákladmi na päť rokov pobytu, zrejme v bohatej krajine EÚ. Z tohto zdôvodnenia vychádza suma približne 4 000 eur na mesiac, a tá dokáže ľudí z V4 naozaj naštvať. A v istom zmysle je to možno aj cieľom. Bláznivé číslo 250 000 je totiž reakciou na iné bláznivé čísla, ktoré uvádzajú niektorí európski politici ako počty utečencov, ktorých sú ich krajiny ochotné prijať. Ako slovenský príklad uveďme slobodnú a solidárnu nulu, prípadne len o čosi málo väčšie sociálnodemokratické čísla. Tieto čísla – aj to veľké, aj tie malé – sú nielen bláznivé, ale aj nezodpovedné. Pri všetkej zložitosti problému a zjavnej neexistencii jednoduchých riešení môžeme asi celkom bezpečne konštatovať, že počty utečencov, ktorých sú ochotné prijať krajiny V4, sú výsmechom akejkoľvek skutočnej solidarity. Lenže výsmechom je aj suma štvrť milióna eur s komentárom prvého podpredsedu Európskej komisie Fransa Timmermansa: „Komisia chcela touto sumou vyslať silný signál o solidarite.“

Bez ohľadu na to, či patríme medzi eurooptimistov, alebo skôr pesimistov, tento stav nám nemôže byť ľahostajný. Orgány Únie a predstavitelia jednotlivých členských štátov si tu predhadzujú akési čudné čísla, ktorými sa snažia zničiť už v zárodku každú serióznu diskusiu. Na také veci dnes naozaj nie je vhodná doba. Či už si architekti súčasnej podoby Európy predstavovali Úniu len ako projekt do dobrého počasia, alebo rátali aj so zlým, pravda je, že dnes nie sú dobré časy. A vyhliadky sú ešte horšie než prítomnosť. Ako je teda možné, že ku kľúčovým otázkam sa pristupuje v Bruseli aj v hlavných mestách jednotlivých štátov často tak nerealisticky a nezodpovedne?

Markus Schreiber/AP/SITAPredseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker si myslí, že politici v európskych krajinách príliš načúvajú svojim voličom.

Isteže, určité napätie medzi ústrednou vládou a vládami jednotlivých súčastí je permanentným a prirodzeným osudom každej Únie. Otcovia zakladatelia Spojených štátov amerických pred viac ako dvesto rokmi anticipovali mnohé z týchto napätí, poctivo hľadali možné riešenia a zrozumiteľne tieto riešenia vysvetľovali verejnosti. My obyvatelia Európskej únie však nemáme k dispozícii akúsi modernú európsku obdobu amerických Listov federalistov. Je síce pravda, že Európa začiatku 21. storočia je o kus zložitejšia ako Amerika konca 18. storočia, ale o to viac by sme potrebovali bežne dostupný, všeobecne zrozumiteľný, intelektuálne poctivý a emocionálne prijateľný výklad základných princípov aj konkrétnych inštitúcií Únie. Namiesto toho máme hlasné a nedospelé prekáračky o základných podmienkach fungovania systému, ktorý zjavne príliš dobre nefunguje.

to nedopadne dobre

Kde je v tomto hašterení spoločný európsky záujem? Dobrá otázka. Toho, kto ho nájde, čaká prémia v redakcii .týždňa. Predtým sa však skúsme na mechanizmy vzniku návrhov a rozhodovania v Bruseli pozrieť cez skúsenosť nášho prvého eurokomisára Jána Figeľa.

Spomína si, že už ako chlapec, divák televíznych správ, počul delenie na „my“ a „oni“. Vtedy sa socialistický komentátor tešil z toho, že v dôsledku ropnej krízy jazdia v Holandsku na bicykloch namiesto áut. Ropa je medzičasom opäť lacnejšia, Európa takmer spojená, bicykle aj autá máme, no vzájomnú dôveru akosi nie.