ešte pár mesiacov bude dožívať na politickej scéne, ale jeho hviezda zhasla. Je na smiech, ľud sa zabáva a Bašternák sa zrejme už necíti celkom v pohode.

Zrejme sa časom bude musieť vrátiť tam, kde sa cíti prirodzenejšie – do sveta biznisu. On z neho vlastne nikdy ani neodišiel, akurát si do svojich aktív pridal aj politický vplyv. A o tento kapitál môže čoskoro prísť. Pripomeňme zopár dôvodov, prečo je odchod Kaliňáka veľmi žiaduci.

darebák balkánskeho strihu

Keď sa niekto pozerá na príbeh Roberta Kaliňáka spoza našich hraníc, zrejme mu celkom nepasuje do geografickej šírky a dĺžky. A nie je to len imidžom balkánskeho banditu, ktorý si minister vnútra dlhodobo pestuje. Kaliňák akoby vypadol z gýčového scenára o raketovej politickej kariére v niektorom štáte na juhu bývalej Juhoslávie, kde roky občianskej vojny a etnických konfliktov zvlčili politické pomery. Rôzni zmrzlinári a prevádzkari krčiem tu najprv robili svaly, bliakali národné odrhovačky, potom ukazovali zárezy na kalašnikovoch, aby sa nakoniec prezliekli do luxusných oblekov a robili s podobnými kamarátmi „politiku“. A robia ju väčšinou dodnes.

Či už chceme, alebo nie, Slovensko nie je Macedónsko, Srbsko, Kosovo, ani Bosna a Hercegovina. A náš minister vnútra by, skrátka, nemal byť ako veterán balkánskych gangsteriek rokov deväťdesiatych. Nuž, ale povážte. V období, keď si slušný človek podnik bez styku s podsvetím v Bratislave neobhájil, študent práva Robert otvára krčmu a diskotéku pri internátoch v Mlynskej doline. Pomáha mu pri tom Ivan Gašparovič, vtedy jeho učiteľ a vychádzajúca hviezda HZDS. Má devätnásť, zarába prvé veľké „keše“ a sebavedomia má na rozdávanie. Hovorí, že Roberta Fica spoznal vo svojej favoritke, no miluje skôr rýchle motorky. V inom kultovom bratislavskom podniku, kde boli hrubokrkí ako doma, sa zoznamuje s Jánom Počiatkom. Neskôr sa budú predbiehať v mediálnych rebríčkoch politikov milujúcich luxus, teraz spolu začali podnikať. Otvárajú sieť kaviarní Steam&Coffee.

Biznisu pribúda, kamarátov tiež. O peniaze mu zrejme až tak nejde. Kaliňák ich dokázal zarobiť dosť ešte predtým, ako sa stal trikrát ministrom vnútra. Pre médiá neskôr vysvetľuje, že prvé voľné peniaze dobre investoval. Napríklad do značiek Apple a Walt Disney. Investovanie ho baví a vynáša mu. Najviac energie však investuje do vhodných „kamarátšaftov.“ Napríklad s Ladislavom Bašternákom a inými chlapcami z mokrej štvrte, ktorí budú neskôr známi ako mecenáši Smeru. A počas vlády Smeru sa im bude mimoriadne dariť. Akoby sa nikdy neodpútal od sveta svojho študentského podniku v deväťdesiatych rokoch. Hrubokrkí so svojimi hulvátskymi maniermi sú mu na blízku. Keď sú v problémoch, vedia, že Robo ich z nich vytiahne. A možno to nerobí úmyselne, možno na neho len príliš veľa vedia.

On sa na hulváta správať nechce. Aspoň na verejnosti si dáva pozor. Jeho špecializáciou je zvádzanie. V masovej mierke. Je jeden z mála v našich politických dejinách, ktorý to zvláda ako Casanova. Príjemný kukuč, vejúce vlasy, cigareta v kútiku úst, občas nejaký flirt s novinárkou, však, Bejby? Inokedy drsnejší postoj, drobné lži, ale stále ten zlatý chlapec na mítingu, ktorý rozvlní feromóny skalných podporovateliek. Hlavne žoviálne, do pohody, aby kamaráti boli v suchu a biznis bežal. Čo tam po ideáloch spravodlivosti a fungujúceho štátu. Potrebujú vedieť, že ich kamarát na telefóne z nich robí „nedotknuteľných“. Že jeho politika je len predĺženou rukou ich biznisu.

Mimochodom, imidž. Robert Kaliňák je asi jediný slovenský politik, ktorý má výnimku z pravidla, ktoré by sa v politickom marketingu dalo vytesať do kameňa. U väčšiny politikov platí, že sa v príbehovom trojuholníku s rolami obeť, hrdina, darebák sami zaradia do jednej z prvých dvoch. Oponentov vytlačia do polohy darebáka. Kaliňák si hovie v polohe darebáka už roky a jeho imidžu to prospieva. Do úradu ministra vnútra v slušnej krajine však darebák ani ten, kto darebákom visí na šnúrke od gatí, skrátka nepatrí.

nepresvedčivý klamár

Jednou z charakteristických vlastností Roberta Kaliňáka je jeho vlažný vzťah k pravde. To, že politik klame, sa dnes bohužiaľ nepovažuje za diskvalifikujúci faul, ale viac-menej za súčasť hry. Lenže aj tu existujú určité hranice, a ich príliš časté alebo príliš drzé prekračovanie sa môže politikovi vypomstiť. Spomeňme si napríklad na Vladimíra Mečiara – človeka spájaného s neuveriteľným rozkrádaním štátu, zneužívaním tajnej služby (únos) a spoluprácou s podsvetím (vražda). Keď však pohár trpezlivosti pretiekol, nezaznamenali sme masívny výskyt plagátov a samolepiek s textom „Mečiar kradne", „Mečiar unáša" alebo „Mečiar vraždí". Sloganom občianskeho odporu sa stalo zdanlivo oveľa slabšie „Mečiar klame".