konzervatívna strana predviedla po odhlasovanom brexite pozoruhodný sled scén. Kto by chcel, našiel by v nich bohatstvo alegorických významov. Ale aj jednu jasnú správu: Dajte opraty do rúk niekomu, kto konečne spraví poriadok.
Obraz prvý: premiér a šéf konzervatívcov David Cameron odstúpil. Nič iné mu nezostávalo. Po sérii strategických chýb (sľubované referendum, chabé jednania s Bruselom, nemastné-neslané kampaňovanie proti brexitu a pretriasané boje so straníckymi kolegami, ktorí boli za brexit) prejavil niečo podobné štátnickej múdrosti. Briti sa so zaťatými zubami pripravili na to, že jeho nástupcom bude Boris Johnson. Starosta Londýna však stratil tempo ešte skôr, než poriadne vyštartoval. Dokázal dať boju za brexit vlastnú tvár, ale jasnú predstavu o tom, čo po brexite, formulovať nezvládol. Následne mu vlastný tímový kolega Michael Gove zabodol v brutusovskej tradícii nôž do chrbta – prehlásil, že bude kandidovať na post šéfa strany a premiéra. Johnson urazene, ubolene a pravdepodobne s istou úľavou vycúval.
„Z Theresy May môže byť druhá Margaret Thatcher, ak sa obklopí ľuďmi, ktorí znesú jej neústupčivosť a v ťažkých podmienkach spolupráce so železnou líderkou vydajú zo seba to najlepšie.“
Obraz druhý: Konzervatívnej strane zostali traja kandidáti, ktorí sa dali brať vážne. Teda jeden kandidát (spomínaný Michael Gove) a dve kandidátky: Theresa May, ministerka vnútra a Andrea Leadsom, viceministerka energetiky.
Obraz tretí: Po chvíli bolo nad slnko jasnejšie, že Gove nemá medzi kolegami dostatočnú podporu. Nevýrazný, málo sebavedomý kandidát ich neoslovil.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.