už v prvý deň roku 2017 spomínal Kaliňáka vo svojom novoročnom prejave prezident Kiska. Nespomínal ho síce menovite, ale všetci sme veľmi dobre rozumeli, čo konkrétne znamenajú vety: „Veľká časť ľudí na Slovensku považuje neochotu štátu skutočne bojovať s korupciou a nastoliť rovnosť pred zákonom za závažný problém. Časť vedenia našej krajiny sa však tvári, že sa nič nedeje.“
Úplne správne tomu rozumel aj JUDr. Kaliňák, ktorý o tri dni neskôr v rámci tlačovej konferencie reagoval na prezidentove slová takto: „Ani on, ani ja, ani nikto ďalší z politikov nie sme vyšetrovatelia… a ja teraz úplne presne neviem, v ktorej oblasti teda mal pán prezident čo na mysli, ale tiež sa každý z nás má vyhýbať tomu, aby vynášal súdy za tých, ktorí sú tu na to oprávnení.” Sám však nutkaniu vynášať súdy predsa len trochu podľahol a priamo pred novinármi vyriešil korupciu politických špičiek: „Povedzte mi jeden príklad za minulý rok, kde na najvyšších poschodiach politiky bola spáchaná korupcia. Prosím, aspoň jeden. Povedzte mi aspoň jeden. Neviete? Nestala sa.“
„Prílišnou drzosťou sa človek môže pochovať aj sám.“
Tieto jeho slová, oprávnene interpretované ako drzosť najhrubšieho zrna, vyvolali veľké množstvo rozhorčených komentárov. Málokto si však uvedomil, že v niečom je Kaliňákovo nové prekročenie všetkých hraníc z hľadiska taktiky priam geniálne. Kaliňák tým totiž prakticky znemožnil všetkým slušným ľuďom vyjadrovať sa adekvátne na jeho adresu. Nie preto, že by od prekvapenia a zhnusenia onemeli, ale jednoducho preto, lebo o Kaliňákovi sa už nedá primerane hovoriť inak ako slovami, ktorým sa slušní ľudia na verejnosti vyhýbajú.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.