tak ako, Jozef? Vyzerá to tak, že prehráte,“ prihovoril som sa Jozefovi Melicherovi, oblečenému v bielom tričku s nápisom Zastavme hazard. „Nuž, automaty sú iba výherné,“ odpovedal s úsmevom. Bol štvrtkový večer, asi sedem hodín. V predsieni Zrkadlovej siene Primaciálneho paláca v Bratislave bolo natlačených niekoľko desiatok občanov. Tí v bielych tričkách požadovali od poslancov úplný zákaz hazardu, zamestnanci herní prišli v modrých farbách a chceli, aby sa nič nemenilo. V dusnej atmosfére bolo vtipkovanie jedinou záchranou pred depresiou, ktorá už visela nad aktivistami. Zachytili totiž signály, že to asi nedopadne dobre, že tu je príliš slabá vôľa prijať všeobecne záväzné nariadenie, ktoré by zakázalo hazard na území hlavného mesta.
„Šanca je malá,“ skonštatoval Peter Beňa krátko pred hlasovaním bratislavských poslancov. Keď sa na chvíľu odčlenil od skupiny aktivistov a odpovedal na novinárske otázky, pôsobil ako človek, ktorý je dostatočne odolný a vlastne si tú chvíľu slávy aj užíva. Vysvetľoval každý detail problému. No keď sa ho človek v zlomovej chvíli opýtal na pocity, veľmi rýchlo svoju odpoveď vrátil k vecnej stránke veci. „Nech sa udeje čokoľvek, nebude to naša osobná tragédia. Nemáme iné ambície, iba pomôcť rodinám ľudí závislých od gamblingu. Aj prehra bude príležitosťou na hľadanie lepších riešení a na otvorenie diskusie o tom, ako naozaj pomôcť hráčom.“ Znelo to profesionálne, ale nie veľmi presvedčivo. Po roku a pol tvrdej práce – žiadny konkrétny výsledok? To sa ani nechcelo veriť.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.